Kategória: Nezaradené

Czechoslovakia was not a large country at the time of its existence between 1918 and 1992 — with a break between 1938 and 1945 during the Second World War (at that time, the Czech Republic was a protectorate under German rule, while Slovakia was an independent state allied with Hitler) — but it did have a significant economic and political influence on world affairs. This was doubly true of Czechoslovak hockey. Regardless of the historical period, Czechoslovakia’s national hockey team was always one of the best in the world. It is true that, until the 1970s, Czechoslovak hockey was amateur hockey, but it must be objectively admitted that this was so-called “hidden amateurism”, since the players were de facto professionals.

The task of this article is to take readers on a short excursion through the development of hockey in Czechoslovakia, because with few exceptions, they have likely not had an opportunity to appreciate its impact on the development of world hockey.

Despite the fact that the first rules of the game were brought from Canadian hockey to the Czech Republic and translated into Czech as early as 1903, bandy enjoyed much greater popularity among Czechoslovak spectators until 1930. In that year, however, there was a major turnaround, and Canadian ice hockey became one of the most popular sports in Czechoslovakia, while bandy gradually faded into history. For the duration of the Czechoslovak Republic, ice hockey was clearly the most popular and successful winter sport, winning the World Championship six times, along with 12 silver and 16 bronze medals. Czechoslovaks also achieved significant success at the Olympic Games, although they never became Olympic champions during this period. However, they won a silver medal at the Sarajevo Winter Olympics in 1984. I must not forget to mention the national team’s very successful performance against the world’s best professionals at the 1976 Canada Cup, where they reached the final, in which they lost to Canada. Everyone in Czechoslovakia will forever remember the 1–0 victory over Canada in the round-robin portion of the tournament, especially the heroic performance of goalie Vladimir Dzurilla.

Czechoslovak hockey players also achieved great results in the years following this event. In Czechoslovakia, many books have been written about this glorious history, most of them dealing with the events of this period only in terms of the results achieved. However, none of the publications have dealt in depth with the causes, reasons and context of these outcomes. Moreover, I am also not aware that any of the many books I mention have been translated into English and subsequently published in Canada or in the usa, and that is why I have decided to reveal these generally unknown secrets from the country where I was born, but will not end my life’s pilgrimage in, because the Czech o slo vak Republic ceased to exist as of 1993.

In 2022, in collaboration with Ján Holko, I wrote and published a detailed 400-page book titled Debate About Slovak Hockey and Its Perspectives, in which I discussed the influence of sports training methodology on the performance level of Czechoslovak hockey players in a historical context. Unfortunately, it is available only in the Slovak language; however, in this day and age of AI and various internet translators, this is not a problem for those who might wish to read it, even if they do not speak Slovak. Although the title of the book leads its readers to think that the text is exclusively about Slovak hockey, this is not the case; its main aim was to present the influence of methodology on the constantly increasing qualitative level of world and European hockey in the context of hockey development in Slovakia.

In this article, I will give a brief description of hockey methodology in Czechoslovakia up to 1992 and its influence on the development of world hockey. In the context of this article, it is pointless to go into details (these are in the book mentioned above), so I will only recall the names of the most important coaching personalities of that time and their specific contribution to the creation of the theory and practice of hockey methodology. At the same time, I believe it is important to stress how the particular methodological practice they authored was responsible for changing the way the game was played in Czechoslovakia and also in the world. The selected personalities of Czechoslovak hockey are chronologically arranged from the period of its foundation to the dissolution of Czechoslovakia on December 31, 1992.

Mike Buckna

Mike Buckna was born on March 24, 1908, to Slovak parents in Trail, British Columbia, where he developed as a hockey player. He came to Czechoslovakia at the age of 22 in November 1935, and immediately became a player for LTC Praha — at the time, the best club in the country and one of the best in Europe. His performance stood out far above the rest of his team mates, which is why he immediately became a coach, although according to his son, Mike Buckna Jr., he never received any coaching education in Canada. In Prague, his first name was changed to Matej, the name by which he was known throughout Czechoslovak hockey. With the aforementioned club, he attained his greatest sporting success as a player-coach, and also became the coach of Czechoslovakia’s national team, although he was unable to play for the country of his parents’ birth because he was a citizen of Canada. Buckna had two stints in Czechoslovak hockey, before and after World War ii, but ended his tenure after the Communists came to power. He is considered to be the “founding father” of Czechoslovak ice hockey, which he set on a rising trajectory. He died on January 6, 1996, in Milwaukee, Wisconsin.

Vladimír Kostka
Vladimír Kostka, a professor at Charles University in Prague, a successful teacher as well as coach of the Czechoslovak national team, and one of the most respected physical education scientists in the world, was born on August 20, 1922, in Třebíč and died on September 17, 2009, in Prague. He was the founder of the modern Czechoslovak hockey program and was instrumental in developing the educational system for hockey coaches in Czechoslovakia. He was also the author of the Czechoslovak system, with the so-called “defending left wing forward”, by which the team was able to defeat the Soviet national team at the World Championship and the best professional hockey players from Canada at the inaugural Canada Cup in 1976. For many years, Professor Kostka was president of the Czechoslovak Hockey Federation as well as the chairman of the IIHF
Methodology Commission. He is also the author of 33 professional publications, 48 scientific papers and more than 200 articles. In 1997, he was inducted into the IIHF Hockey
Hall of Fame, and in 2008 he was inducted into the Czech Hockey Hall of Fame, which was established that year.

Ladislav Horský

Ladislav Horský spent his professional career teaching at the Faculty of Physical Education and Sport at J. A. Comenius University in Bratislava. He was born on September 18, 1927, in Valaska, near Brezno, and died on September 24, 1983, in Brno. He was the first Slovak to succeed amongst the highly competitive cohort of Czech hockey coaches, and he also succeeded on the international scene. In addition to being a successful physical education teacher and hockey scientist, he was also an active coach at the club and national team level. In 1978–79, he led the Slovak hockey club Slovan Bratislava to the first league title by a Slovak club in the history of Czechoslovakia, a monumental achievement at that time. He enriched the methodology of Czechoslovak and world hockey with analytical training of offensive and defensive play in the individual ice surface zones. He wrote and published 14 books in Czechoslovakia, 12 of which were also published in six other countries, as well as more than 40 professional studies and articles. He has been a member of the IIHF Hockey Hall of Fame since 2004, a member of the Slovak Hockey Hall of Fame since 2002, and in 2010 he was inducted into the Czech Ice Hockey Hall of Fame.

Karel Gut
Karel Gut was born in the village of Uhříněves, now part of Prague, on September 16, 1927, and died on January 6, 2014, also in Prague. He gained his professional credibility in ice hockey through his experience as a player as well as by collaborating with the best Czech o slovak experts in the science of ice hockey, including Professor Kostka and associate professor Ján Starší. As a player, he made a name for himself as an offensive defence man, scoring 35 goals for Czechoslovakia, a record that has never been surpassed. As the coach of Czechoslovakia’s national team, partnered with Starší, he won two World Championship titles and fought his way to the final of the inaugural Canada Cup in 1976. He made his mark in the history of the development of hockey methodology by developing a new model of summer training for hockey players based on a substantial increase in the hours of training load and an increase in its intensity. Another significant contribution was the application of psychological methods of communication with the players of the Czechoslovak National Team in the spirit of the motto “The coach must be demanding, consistent and precise, but the player must feel that he is the coach’s partner and have rights, and not his subordinate.” He is a member of the iihf, Czechoslovak and Czech Hockey Halls of Fame.

Ján Starší

Ján Starší worked at the Faculty of Physical Education and Sport at J. A. Comenius University in Bratislava. He was born on October 17, 1933, in the Liptov region village of Sokolče (also the birthplace of nhl star Stan Mikita) and died on April 13, 2019, in Bratislava. Starší combined the playing experience of an outstanding Czechoslovak national hockey player with the professional and scientific erudition of a university lecturer and coach. However, he achieved greater success as the club coach of Slovan Bratislava; SC Riessersee and SB Rosenheim in Germany; and as the coach of the Czechoslovakian National Team. It was his work with the national team, in tandem with Karl Gut, that brought him the highest recognition. He was successful in applying the method of interval training, which he adopted from Soviet coach Anatoli Tarasov, and significantly developed this training method for Czechoslovak hockey using scientific research. He is a member of the IIHF Hockey Hall of Fame, the Czechoslovak and Czech Hockey Halls of Fame in Prague, and the Slovak Hockey Hall of Fame in Bratislava.

Luděk Bukač
Luděk Bukač was born on August 4, 1935, in Ústí nad Labem, but lived most of his life in Prague. His childhood hockey years resembled the stories of successful Canadian players like Gordie Howe, as Luděk also started playing on natural ice — in his case, on the frozen Vltava River. He was an out standing hockey player in the league and on the Czechoslovak National Team, and was later able to capitalize on his extensive playing experience as a coach, not only in Czechoslovakia but abroad. As a coach, he was one of the most prominent professionals at the time, recognized not only in Czechoslovakia but also later in the independent Czech Republic and abroad. For many years as a university professor, he cooperated with Professor Vladimír Kostka at the Faculty of Physical Education and Sport of Charles University in Prague. He was incredibly hardworking, which was reflected in the quantity and quality of his publications, and found an audience not only in his home country, but several of his publications were also published abroad. He was active in publishing through his life, and his last book was the auto biographical My Hockey Century, published a year before his death. He died at the age of 83 on April 20, 2019, in Prague. He is a member of the IIHF, Czechoslovak and Czech Hockey Halls of Fame.

In my opinion, each of the six hockey personalities profiled has made significant contributions to the success of Czechoslovak hockey as well as Czech and Slovak hockey after the collapse of Czechoslovakia on December 31, 1992. The successes have been built on the implementation of knowledge brought forward by these six men. Of course, the list of personalities who enriched the methodology of Czechoslovak hockey is much longer. I refer those who may be interested to the book mentioned, where the details are exhaustively described. More information about the book, or how to purchase it, can be found on the website www.hokej-polemika.sk.

The question arises as to whether the findings, conclusions and recommendations for the development of Czechoslovak hockey that were reached by the six mentioned personalities were their original findings or concluded by observing world hockey, gaining experience through international cooperation. Of course, in the beginning, it was about taking experience from Canadian hockey, and this transfer of information from Canada was done both from the practical (Matej Buckna) and theoretical (Lloyd Percival) side. The key role in the scientific study of the game of hockey after 1959 — that is, after the end of the World Championship in Prague and Bratislava — was played by two institutions of higher education, namely the Faculties of Physical Education and Sport at Charles University in Prague and J. A. Comenius University in Bratislava. However, it must be correctly acknowledged that it was Lloyd Percival’s 1950 publication The Hockey Handbook that fundamentally influenced the methodology of observational research of hockey in Czechoslovakia.

Further, the rivalry with Soviet hockey also played a significant role in this process, which deepened after the occupation of Czechoslovakia by ussr troops in 1968, an event that stifled the revival process in our country. It should not be forgotten, however, that, thanks to the scientific inventiveness of the six people mentioned above, the expert analyses and research results they produced were among the most advanced in the hockey world at the time.

Perhaps, at the time, it was a surprise to the Canadian hockey community that, in the second half of the 1970s, players from a small country like Czechoslovakia without a long hockey tradition could suddenly emerge and compete with the best Canadian nhl players, even beating them on their home turf during the inaugural Canada Cup in 1976. However, it was not so surprising for the hockey experts from Czechoslovakia, because they considered it to be a legitimate consequence of their great work in the field of hockey methodology. For the sake of historical hockey memory, this article is mainly dedicated to them.

Ján Golian is a PhD and CSc., a former university teacher, and, at 74 years of age, is devoted to the history of the development of the methodology of the training process in ice hockey. He also deals with the education of ice hockey coaches in Slovakia and the latest scientific knowledge in the field of education.

This article is published in SIHR Hockey Research Journal 2025

1. Analýza súčasného stavu vo vzťahu k svetovým vývojovým trendom

 V priebehu vývoja, od rozdelenia spoločného štátu až po rok 2016, v dôsledku straty záujmu záujmu o vývoj metodiky a vedecké bádanie, “slovenská trénerská hokejová škola” (ak vôbec niekedy v plnohodnotnom význame tohto pojmu existovala), sa neprezieravo vzdala pozícií v akých dovtedy bola a následne sa stala konzervatívnou. Rokmi tým postupne stratila svoju kredibilitu, ktorá bola v minulosti v hokejovom svete uznávaná. Bolo by plytvaním času a priestoru, opakovane popisovať a vysvetľovať príčiny tohto vývoja, keďže ten je vo viacerých publikáciách, odborných článkoch, ale dokonca aj v interných zväzových materiáloch, relatívne podrobne a vecne zaznamenaný. Jeho spoločným menovateľom je, že pokiaľ výsledky reprezentačných výberov SR a počty úspešných hráčov v NHL boli na svetom rešpektovanej úrovni, nikto zo zodpovedných činovníkov riadiacich orgánov SZĽH to neriešil, ani smerom dovnútra ku klubom a ani smerom k vzdelávacím inštitúciám. Keď však v dôsledku tohto vývoja postupne začalo dochádzať k stagnácii a dokonca úpadku (mám na mysli hlavne obdobie druhej polovice prvého decénia 21. storočia v podstate až doteraz), sa všetky doterajšie vedenia SZĽH, viacmenej formálne a teda neúspešne, pokúšali hľadať a riešiť príčiny tohto stavu. Do akej miery bola táto snaha “efektívna”, o tom najlepšie svedčia nielen výsledky reprezentačných výberov SR na rôznych svetových podujatiach, či zastúpenie a úspešnosť v drafte NHL, ale aj vývoj nepriamych ukazovavateľov, napr. pokles početnosti hráčskej základne, množstvo odchádzajúcich mladých hráčov, dokonca už v žiackej kategórii, hrať a trénovať hokej v zahraničí, či vysoké počty zahraničných hráčov a tiež trénerov v slovenských hokejových kluboch. Korektne však treba uznať, že po roku 2016, hlavne angažovaním J. Tiikaju došlo k náznakom pozitívnych zmien vo vzdelávaní trénerov po linke SZĽH, avšak nie po linke špecializovaných vysokoškolských fakúlt. Paradoxne, aj napriek vyšším očakávaniam, na druhej strane, pozitívne v doterajšom vývoji je možné hodnotiť postupné zlepšovanie materiálno-technickej základne, pod čím mám na mysli najmä zvyšujúce sa počty krytých ľadových plôch, ktoré sú, v relatívnom prepočte na málo početnú hráčsku základňu vo vyspelej hokejovej Európe, z hľadiska možností tréningu na Slovensku najlepšie.

 Zámerom tejto mojej úvahy je preto podrobnejšie sa zamyslieť nad metodickými postupmi vo výchove mladých hokejistov, čo v podstate znamená zaoberať sa odbornou úrovňou práce slovenských hokejových trénerov. Nemám tým však na mysli dosiahnutú kvalifikačnú štruktúru vyjadrenú nadobudnutým vzdelaním a udelenou licenciou. Z tohto uhla pohľadu vyzerá byť všetko v poriadku. Mám na mysli skutočnosť, či je trénermi nadobudnuté vzdelanie dostatočné a kompatibilné s potrebami súčasného najnovšieho teoretického poznania v hokejovom svete, opierajúceho sa hlavne o prepojenie medzi neurovedou, pedagogickým procesom výučby (kam patrí aj tréningový proces) a poznatkami z psychológie. Dôvodom, prečo práve v spomínaných troch oblastiach je skutočnosť, že mozog a procesy myslenia sú totižto doteraz, (na rozdiel od vedecky overenej teórie rozvoja pohybových schopností a funkčných systémov organizmu), najviac nevyužitou rezervou, ktorú ľudský organizmus pre zefektívnenie činnosti všetkých svojich životných funkcií má k dispozícii, čo samozrejme platí aj pre športovú prípravu.

 Na základe poznatkov, ktoré som získal štúdiom odborných materiálov, ale aj osobne, napr. na nedávnom seminári, na ktorom sa stretla v podstate slovenská hokejová trénerská elita v Trenčíne, počas prednášky prof. Lacza z FTVŠ UK, resp. osobnou účasťou v roli prednášajúceho, na školení trénerov B licencie vo Zvolene, si myslím, že aplikovaný systém vzdelávania, kompatibilný s vývojom vo svete nie je. Najlepšie to dokumentujú dlhodobo zaužívané zastarané formy výučby, prostredníctvom široko koncipovaných tém prednášok, ktoré auditórium, s minimálnou, resp. žiadnou spätnou väzbou, len pasívne počúva. Nikto však už spätne neoveruje do akej miery si prednesené teoretické poznatky tréneri zapamätali a ako ich uplatňujú v praxi. Domnievam sa, že okrem používaných metód odovzdávania poznatkov prednášajúcimi, je problematickou aj oblasť výberu tém a náročnosti obsahu vzdelávania, teda koncepcia špecializovaných vzdelávacích programov. Pohľad na vzdelávanie trénerov v podmienkach Slovenska najlepšie dokumentujú osobné kuloárne diskusie s trénermi, ktorí svoje vzdelanie nadobudli v dvoch zásadne obsahovo a metodologicky odlišných vzdelávacích školách, tej našej a fínskej, keďže prví slovenskí absolventi z Vierumäki už v našom hokeji pôsobia. Rozdiely v efektívnosti vzdelávania sú zásadne odlišné a to najmä v dvoch už vyššie naznačených oblastiach a to: obsahové zameranie a aplikované metódy výučby.
Obsahové zameranie vzdelávania vo Fínsku na rozdiel od Slovenska, ako to vyplýva z porovnania študijných programov FTVŠ UK a fínskej Haaga Helia Univerzity, detašované pracovisko vo Vierumäki, vychádza z ináč zostaveného všeobecného základu vzdelávacieho programu. Tento je výrazne viac zameraný aplikačným smerom, pričom v prvom roku štúdia je vzdelávanie zamerané na teóriu a prax procesov učenia. Na Slovensku to tak nie je. Pre mnohých potencionálnych trénerov, najmä z radov bývalých vrcholových hráčov, ktorí deklarujú záujem o vzdelávanie, je práve povinnosť študovať všeobecne zamerané predmety, zdanlivo nesúvisiace s hokejovou špecializáciou, hlavnou prekážkou absolvovať ho v podmienkach Slovenska, pretože to považujú za stratu času. Rozsah, čiže dĺžka bakalárskeho vzdelávania vo Fínsku a na Slovensku je pritom porovnateľný.

 Druhým zásadným problémom sú používané metódy výučby. Kým vo Fínsku je hlavný dôraz kladený na osobnosť študenta, pričom učiteľ pôsobí viacmenej v pozícii mentora, na Slovensku stále zotrvávame na konzervatívnom prístupe k vzdelávaniu, v ktorom je v dominantnom postavení práve osobnosť pedagóga. Fínsky prístup je založený na najnovšom vedeckom poznaní, vychádzajúcom z prepojenia neurovedy, pedagogiky a psychológie, ktoré sa v modernom vzdelávaní začalo objavovať po roku 2000 a najmä po roku 2010. Na Slovensku aplikovaný prístup k tomuto procesu však stále stagnuje na “tereziánskych” princípoch vzdelávania.

2. Akým očakávaným smerom sa bude uberať vzdelávanie trénerov vo svetovom hokeji

 Skúsme sa detailnejšie zamyslieť nad vyššie spomínanými procesmi, ktoré, ako to vyplýva z dosahovaných výsledkov našich konkurentov, zásadným spôsobom ovplyvnili nielen proces vzdelávania trénerov, ale aj výchovu mladých hokejistov. Kým u mladých hokejistov pôvodom zo Slovenska, sa v mládežníckych reprezentáciách SR a drafte NHL, presadzujú najmä hráči, ktorí sa na profesionálnu kariéru pripravujú v Kanade, USA, Fínsku a Švédsku, u hráčov vychovávaných v podmienkach slovenských klubov ide skôr o výnimku. Naši konkurenti, pričom mám na mysli hlavne severské krajiny, však svojich mladých hokejistov v domácich podmienkach pripravujú až do veku, kedy sú spôsobilí podpisovať kontrakty s klubmi NHL, KHL, či ligovými klubmi v rámci Európy. Odpoveďou na otázku prečo je to tak je, že výchovno-vzdelávacie postupy a metódy trénerov vedúcich športovú prípravu mládeže v týchto krajinách zodpovedajú svetovým vývojovým trendom. Tie, ako som už uviedol vyššie, sú založené na prepojení neurovedy, pedagogiky a psychológie. No a z toho vyplýva, že len náležite vzdelaní tréneri, ktorí sa vo svojej práci opierajú o najnovšie poznatky založené na faktoch, exaktných dátach a najmä ich dokážu chápať v súvislostiach sú pripravenými do tej miery, že takéto procesy dokážu zabezpečiť. Na Slovensku to bohužiaľ už pekných pár rokov nie je.

 Nové výzvy, ktoré súčasný moderný hokej prináša, sa najmarkantnejšie prejavujú vo zvyšovaní odbornej úrovne vzdelanosti trénerov, pretože práve oni sú tí, ktorí vždy boli, sú a budú nositeľmi tohto pokroku. Ako nám však ukazuje vývoj vo svete, slovenský hokej si preto už v žiadnom prípade nevystačí len s doteraz uplatňovanými metódami výchovy a vzdelávania trénerov. Bez zásadnej zmeny procesu výchovy trénerov všetkých kvalifikačných stupňov to určite nepôjde.

 Zmena procesov výchovy a vzdelávania trénerov je však len jednou stranou mince. Druhou stranou je, aby tento proces mal celoživotný charakter a k tomu je potrebné zmeniť aj systém posudzovania ich odbornej spôsobilosti a to procesom opakovaného pravidelného hodnotenia. Pre mnohých dnešných trénerov, keď spomeniete, že niečo treba celoživotne robiť a prehodnocovať, tak táto myšlienka predstavuje strašiaka. Vyplýva to zo skutočnosti, že súčasný konzervatívny prístup k vzdelávaniu, v ktorom študent, teda adept trénerského povolania, nie je v rovnocennom partnerskom postavení vo vzťahu k svojmu učiteľovi. A to je príčinou prílišného rešpektu z procesov vzdelávania a tiež hodnotenia a následného zaostávania za vývojom vo svete. A stále akoby sme sa točili v jednom kruhu. Keď to však ide vo Fínsku, Švédsku, či v USA a Kanade, tak to určite dokážeme urobiť aj na Slovensku. Mimochodom, od žiadneho zo Slovákov študujúcich vo Fínsku (hovoril som so štyrmi z nich), som nepočul, že by sa sťažovali na náročnosť procesu vzdelávania a preverovania zvládnutia študijnej problematiky v tejto krajine. Všetko je to preto jednoznačne o obsahu vzdelávania a používaných metódach výučby.

3. Má slovenská intelektuálna mienkotvorná hokejová elita potenciál zvládnuť tieto výzvy vlastnými silami, alebo pritom potrebuje zahraničnú asistenciu

 Osobne som presvedčený, že napriek súčasnej, nie príliš lichotivej situácii, má súčasný slovenský hokej a to nielen s ohľadom na tradíciu, dostatočnú vnútornú silu na to, aby to dokázal. Moje presvedčenie vychádza nielen zo štúdia historických zdrojov, ale hlavne z osobných kontaktov so súčasným vedením SZĽH, ktoré to veľmi dobre chápe, ale aj s množstvom aktívnych relevantných hokejových trénerov, ktorí sa nielen v deklaratívnej podobe usilujú o zmenu procesu výchovy a vzdelávania trénerov. Domnievam sa, že to slovenský hokej dokáže aj sám, avšak podotýkam, že bez konsenzuálneho prístupu, založenom na spolupráci naozaj všetkých, ktorí svoje názory dokážu podporiť faktami a nielen domienkami z druhej ruky, to nepôjde.

 Preberanie poznatkov zo zahraničia nie je nič neobvyklé, pričom napr. fínsky hokej sa vôbec netají tým, že na svojej ceste za úspechom sa opieral o československé, kanadské, či ruské zdroje, ktoré následne rozvinul do autentického systému výchovy trénerov, vrátane vytvorenia špecializovanej trénerskej vzdelávacej inštitúcie vo Vierumäki. Štúdium a aplikácia zahraničných zdrojov je však niečo iné, ako priamá zahraničná asistencia, s čím už má slovenský hokej dostatočné skúsenosti, pričom mám na mysli hlavne pôsobenie J. Tiikaju. Napriek skutočnosti, že po ňom, v prístupe k tréningovému procesu, ostala nejaká, postupne slabnúca stopa, nie je možné konštatovať, že v dôsledku jeho pôsobenia došlo k systémovej zmene. Systémovou zmenou výchovy trénerov a to nielen po izolovanej línii SZĽH, ale tiež zmenou vysokoškolského vzdelávania na vybratých fakultách, je však renesanciu slovenského hokeja potrebné započať.

 V procese reštartu vzdelávania trénerov preto musí rozhodujúcu úlohu zohrať vedenie SZĽH, ktoré nemôže mať strach robiť aj menej populárne rozhodnutia. Mám pod tým na mysli hlavne vytváranie priestoru pre zapojenie do tohto procesu aj pre ľudí, ktorých názory nie vždy konvenujú všeobecnej mienke, pričom sa netreba báť osloviť aj mladých ľudí, ktorí nadobudli vzdelanie nielen v zahraničí, ale aj na Slovensku, avšak ešte nedisponijú dostatkom skúseností. V tomto procese je už po takej dlhej dobe stagnácie potrebné zabudnúť na tradicionalistický prístup a systém vzdelávania otvoriť najnovším, vedou preukázaným poznatkom. Všetko vyššie uvedené je však o empatickom prístupe, vzájomnom počúvaní sa, dobrej vôli a vzájomnom rešpekte.

4. Návrhy na hľadanie riešení

Tie by mali vychádzať zo spoločného konsenzu, pričom návrhy môže predkladať každý, kto má dobré nápady, pozná súvislosti a vie ich doložiť faktami založenými na vedeckom poznaní. Organizáciu procesu prípravy a spracovania takýchto závažných dokumentov však musí mať pod gesciou najvyššie vedenie SZĽH. Ja to v tejto chvíli vidím takto:
⁃ V gescii SZĽH vytvoriť tým odborníkov, ktorý bude problematiku vzdelávania trénerov smerom do budúcnosti odborne garantovať.
⁃ Podrobne zanalyzovať a porovnať študijné programy vzdelávania na FTVŠ UK – všeobecný základ a špecializáciu ľadový hokej (prípadne aj na iných fakultách so spôsobilosťami poskytovať špecializované vzdelávanie v SR?) so vzdelávacími programami vo fínskom Vierumäki, FTVS KU v Prahe, Masarykovej univerzity v Brne a tiež v USA a Kanade.
⁃ Na základe predchádzajúceho bodu vypracovať nový, najnovšiemu teoretickému poznaniu otvorený program vzdelávania v podmienkach vysokoškolského štúdia, pričom by sa to týkalo bakalárskeho a aj magisterského štúdia, teda licencií A+ a A.
⁃ V nadväznosti na v tomto roku už ukončený akreditačný proces, pokúsiť sa písomne medzi SZĽH a FTVŠ UK v BA dohodnúť na možnosti zmeny študijného programu ešte v školskom roku 2023/24 v rámci špecializácie, (vzhľadom ku krátkosti času to považujem za málo reálne) a návrhy zmien aj vo všeobecnej časti od školského roku 2024/25 pripraviť do konca roka 2023.
⁃ V zmysle vyššie uvedeného následne reformovať aj nižššie stupne vzdelávania, ktoré sú v gescii SZĽH, teda týkajúce sa licencií B až D.
⁃ Navrhnúť nový systém doškoľovania a pravidelných atestácií, ktorý sa bude dotýkať všetkých trénerov, ktorí už v minulosti nadobudli odborné vzdelanie a chcú si obnoviť získanie trénerskej licencie.

J. Golian

Už pekných pár desiatok rokov na stránkach odbornej, ale aj laickej tlače rezonujú otázky súvisiace s dosahovaním vrcholovej výkonnosti v športe, bez ohľadu na to, či ide o klubovú, alebo reprezentačnú úroveň. Nečudo, veď šport je významný politicko-spoločenský fenomén, ktorý priťahuje masy fanúšikov po celom svete. Je pochopiteľné, že hľadaním vysvetlení problémov popísaných v nadpise tohto článku sa zaoberajú nielen telovýchovní vedci a vysokoškolskí učitelia zameraní na konkrétne športové odvetvia, či lekári, psychológovia, sociológovia, ale aj ľudia pracujúci v aplikačnej praxi, teda učitelia, tréneri, ale dokonca aj rôzni funkcionári, novinári, či laici.
 Úlohou tohto článku, je analýza týchto vzťahov, na základe mne dostupných teoretických zdrojov zahraničnej a slovenskej odbornej literatúry. Slovom “stručná”, chcem čitateľov vopred upozorniť, že v žiadnom prípade nemám v úmysle zaoberať sa komplexnou analýzou, lebo urobiť to podrobne, napriek tomu, že žijeme v digitálnej dobe, je takmer nemožné a okrem toho by sotva niekto takúto rozsiahlu prácu dočítal do konca. Článok je predovšetkým určený širokej obci hokejových trénerov ( ale týka sa aj ostaných športových hier a športu všeobecne), ktorí by svojou prácou, prierezovo, všetkými vekovými kategóriami mládežníckeho hokeja, určenými riadiacim hokejovým orgánom, mali byť schopní vychovať jedinca pripraveného nielen znášať extrémne tréningové zaťaženie v kategórii dospelých, ale sa aj v tomto, vysoko – konkurenčnom prostredí úspešne presadiť.

 Základným predpokladom realizácie zámerov popísaných v predchádzajúcom odstavci musí byť vo verejnosti dopyt po konkrétnom športe. S tým však (nielen slovenský) hokej, vzhľadom k svojmu emocionálnemu charakteru, problém nemá. Napriek tomu, po predchádzajúcich úspechoch z prelomu milénia, sa záujem o hranie hokeja, hlavne medzi mládežou znížil, čo však súvisí s množstvom rôznorodých problémov nesúvisiacich priamo so športovaním. Tento trend má do značnej miery všeobecný charakter a vidieť ho je možné na vývoji hokeja napr. aj v Kanade, či USA (viď napr. Campbell, Parcels, 2014; Hyman, 2009 a ďalší…), paradoxne v podstatne menšom rozsahu to platí o Švédsku, Fínsku, Švajčiarsku, ale aj Česku (viď Golian-Holko, 2022). Pre potreby tohto článku som preto zvolil prístup, že za špecializáciu budem považovať všetky aktivity vykonávané na ľade, aj keď z toho nevyplýva, že tak, ako keď sa niekto učí plávať, nemusí sa nevyhnutne stať výkonným plavcom, ani v hokeji nemusí nevyhnutne byť v budúcnosti profesionálnym hokejistom. Bohužiaľ, “boj o deti” (hypertrofované snahy rodičov, niektorých trénerov a klubov) priniesol do športu problém, ktorý nazývame raná špecializácia, ktorá zvykne mať vážne dôsledky na zdravý vývoj jedinca. Na problematiku predčasnej špecializácie (zameranie obsahu, dynamiku vývoja tréningových objemov a aplikovanej intenzity tréningového zaťaženia, ako aj veku, kedy s ňou započať) a jej dôsledky, sa hodlám podrobnejšie pozrieť v niektorom z ďalších článkov.

 Aby sa mohla zvyšovať kvalitatívna úroveň športu všeobecne, je dôležité vedieť, že bez najnovšieho vedeckého poznania to nebude možné. Hneď v úvode tohto článku je preto potrebné zdôrazniť, že aj v nastavení vzťahov medzi všeobecnou a špeciálnou pohybovou výkonnosťou, musí mať prioritné postavenie teoretické zvládnutie tejto problematiky. Z toho vyplýva, že toto zvládanie je podmienené, na širšom základe postavenej vzdelanostnej úrovni najmä trénerov (určite nepostačujú len jednostranne zamerané hráčske skúsenosti), ale aj, za riadenie zodpovedných funkcionárov hokejových klubov. Vzdelanostná úroveň a procesy vzdelávania trénerov v porovnaní napr. s osemdesiatymi rokmi minulého storočia, sú podľa môjho názoru Achilovou pätou súčasného slovenského hokeja. Zrejmé sú aj konotácie s dominujúcimi náladami v spoločnosti, ktoré tiež neprispievajú k vytváraniu priaznivých podmienok pre rozvoj vzdelávania. V podmienkach Slovenska, v súvislosti so vzdelávaním treba poznamenať, že existuje výrazný rozdiel medzi nadobudnutým vzdelaním a reálnou úrovňou vedomostí.

 Zameranie článku v kontexte vývoja nielen hokeja, keď sme svedkami neustále sa zvyšujúceho tlaku na dosahovanie vysokého športového majstrovstva už v raných vekových kategóriách, bez ohľadu na dôsledky (zdravotné, sociologické, vzdelávacie …) takéhoto konania, preto považujem za vysoko aktuálne. Predpokladám, že nie všetci, čo si tento článok prečítajú budú súhlasiť s jeho obsahom, napriek tomu som sa rozhodol ho napísať.

1. Popis vzťahov medzi všeobecnou a špeciálnou pohybovou výkonnosťou

 Tak ako dom bez základov je menej stabilný a vydrží podstatne menej, ako ten s poriadnymi, podobné je to aj vo vzťahoch medzi všeobecnou a špeciálnou pohybovou výkonnosťou, pričom kvalitnú, dlhodobú špeciálnu výkonnosť je možné vybudovať len na určitej dosiahnutej úrovni všeobecnej výkonnosti. Ide o dlhodobo známy poznatok, ktorý bol potvrdený mnohými výskumnými sledovaniami. Okrem iných, z novšieho obdobia by som rád spomenul článok s názvom “Testovanie Seefeldtovej bariéry- longitudinálna štúdia” od kolektívu autorov pod vedením Fernanda Garbelota dos Santos, uverejnený v International Journal of Environmental Research and Public Health v roku 2022, v ktorom sa autori zaoberajú testovaním tzv. Seefeldtovej bariéry spôsobilosti. V štúdii išlo o potvrdenie všeobecne uznávaného názoru, rozšíreného v odbornej literatúre, že v motorickom vývoji dieťaťa je ovládanie základných pohybových zručností nevyhnutné pre rozvoj zložitejších pohybových zručností. Štúdia existenciu tejto bariéry potvrdila. Z toho vyplýva, že základy rozvoja rôznorodých pohybových zručností (v hokeji napr. korčuľovanie dopredu, dozadu, obraty, vedenie puku, streľba …), by mali byť súčasťou základnej pohybovej gramotnosti každého jedinca, pravdaže v závislosti na dostupnosti ľadu.

 Vzhľadom k skutočnosti, že výchova vrcholového športovca je dlhodobý proces, rovnako dlhodobé je aj kontinuálne zvyšovanie obidvoch spomínaných druhov výkonnosti, aj keď tento proces má určité zákonitosti súvisiace s ontogenetickým vývojom jedinca. Zároveň je však potrebné poznamenať, že obidva druhy výkonnosti oddeľujeme len z analytických dôvodov, avšak ich prejav prostredníctvom športového výkonu je potrebné chápať komplexne.

 Poznanie týchto zákonitostí je preto veľmi dôležité pre nastavenie pomeru medzi všeobecnou a špeciálnou pohybovou prípravou a z toho vyplývajúcou dosahovanou výkonnosťou, v závislosti na vekových kategóriách procesu výchovy vrcholových jedincov. Je prirodzené, že pomer medzi spomínanými dvomi “výkonnosťami” je rozdielny nielen z vekového hľadiska, ale je rozdielny aj v rámci ročného tréningového cyklu. Vo všeobecnosti platí, že čím je športovec starší, zvyšuje sa u neho objem špeciálne zameraného tréningového zaťaženia, aj keď táto zákonitosť má tiež svoje individuálne hranice. Na druhej strane, rovnako je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že čím je športovec mladší musí v jeho príprave dominovať všeobecná športová príprava všestranného zamerania a nie privysoké objemy špeciálnej, na konkrétny šport zameranej špecializovanej športovej prípravy, ako sme už niekoľko desaťročí toho svedkami. Alarmujúci je najmä trend tohto vývoja, ktorý stále progresívne narastá. O tom však podrobnejšie nabudúce.

 Aby bolo možné špeciálne zamerané tréningové zaťaženie s postupujúcim časom zvyšovať skokom, (Harre a kol., 1971; Vajcechovskij, 1976; Sharkey, Gaskill, 2006; Schmidt a Lee, 2014 a ďalší), v odbornej literatúre sa doporučuje, aby to nebolo skôr ako v začiatkoch pubertálneho veku dieťaťa. Na tomto mieste zároveň treba pripomenúť nevyhnutnosť kombinovať obidva spomínané druhy rozvoja pohybových schopností, s rozvojom základných hokejových technických zručností, “trénovateľnosť” ktorých je rovnako podmienená vývojovými vekovými osobitosťami (senzitívne obdobia), avšak na rozdiel od rozvoja špeciálnej pohybovej výkonnosti sa doporučuje s týmto druhom prípravy začať už v skoršom veku, keď deti dokážu individuálnym tréningom, efektívnejšie si osvojiť aj technicky zložitejšie pohybové štruktúry.. Mám tým na mysli cielene zameranú činnosť na zvládnutie základov hokejovej hry, čiže získanie zručností súvisiacich s pohybom po ľadovej ploche, vedenie puku, atď., ako som už uviedol vyššie. V žiadnom prípade nie napr. kvalitatívnu selekciu hráčov na základe ich herného prejavu v rámci prípravných hier a ani organizovanie cielene zameraných hokejových zápasov, ktorých výsledky sa evidujú, vyhodnocujú a navyše aj zverejňujú.

 Bez ohľadu na vekovú kategóriu v ktorej konkrétny tréner pôsobí, ešte predtým ako prostredníctvom tréningového procesu začne so svojimi zverencami pracovať, by okrem nevyhnutných informácií súvisiacich s výberom (náborom), ako sú napr. zdravotný stav, záujem, sociálne zázemie …, mal v prvom rade poznať aktuálnu úroveň ich pohybovej výkonnosti. To znamená, že by svojich zverencov mal vedieť otestovať, najlepšie unifikovanými testovacími batériami, ktoré musia zodpovedať vekovým kategóriám, k čomu zároveň musí mať vytvorené určité technické zázemie.

 Proces testovania však tiež podlieha určitým pravidlám. V prvom rade musia, osobitne podľa vekových kategórií, také batérie existovať, musia k nim byť vypracované hodnotiace škály a tiež interpretačné pravidlá pre vyhodnocovanie nameraných údajov. To je však zodpovednosť riadiaceho hokejového orgánu. V kontexte článku je logické, že musia byť k dispozícii osobitné testovacie batérie pre získavanie informácií o všeobecnej pohybovej výkonnosti a osobitné pre špeciálnu pohybovú výkonnosť. (Testovanie úrovne zvládania technických zručostí nie je predmetom tohto článku, o nevyhnutnosti ktorého však jeho autor tiež nepochybuje.) Domnievam sa, že po katégoriu mladších žiakov vrátane, nie je potrebné robiť osobitné pravidelné testovanie, pričom by nemala ani existovať periodizácia ročného tréningového cyklu, tak ako ju všetci poznajú vo vyšších vekových kategóriách. Tréner by si mal u svojich zverencov vystačiť s orientačným zisťovaním napr. rýchlostných, silových, obratnostných a vytrvalostných schopností súťažnou formou, v rámci niektorých tréningov a porovnaním svojich zistení s výsledkami testovania všeobecnej populácie. Osobne síce nepoznám aktuálne údaje takýchto testovaní za Slovensko po roku 1989, existujú však údaje spred tohto obdobia, konkrétne výsledky testovania 8000 detí rôznych vekových kategórií, uverejnené v časopise “Tělesná výchova a sport mládeže” z roku 1986, alebo správa z testovania žiakov základných škôl z programu zameraného na zlepšenie telesnej výkonnosti žiakov základných škôl v Československu, ktorý trval tri roky, bolo v ňom vo vekových kategóriách 7 až 15 rokov otestovaných viac ako 500 000 detí a mal názov: Cvičíme s chlapcami a dievčatami z roku 1987.

 Od kategórie starších žiakov však pravidelný, v rovnakých obdobiach sa opakajúci proces testovania, považujem pre zmysluplné riadenie tréningového procesu za nevyhnutnosť. Zároveň si treba uvedomiť diferenciáciu testov podľa vekových kategórií, pričom čím nižšia veková kategória, tým vyššiu pozornosť je potrebné venovať dosiahnutej úrovni všeobecnej pohybovej výkonnosti a naopak. Súvisí to s ontogenetickým vývojom jedinca a musí to rešpektovať jeho vývojové charakteristiky v procese dospievania. Vo všeobecnosti platí pravidlo, čím je mladý hokejista starší, tým väčšiu pozornosť je potrebné venovať rozvoju špeciálnej pohybovej výkonnosti, avšak zároveň sa nesmie, najmä na začiatku ročného tréningového cyklu zabúdať na pravidelné obnovovanie a ďalší rozvoj všeobecnej pohybovej výkonnosti a to vrátane kategórie seniorov.

2. Zameranie a pomer medzi objemami tréningového zaťaženia určeného na rozvoj všeobecnej a špecialnej pohybovej výkonnosti v mládežníckych vekových kategóriách s ohľadom na senzitívne obdobia ich rozvoja.

 Hneď v úvode druhej časti článku je potrebné poznamenať, že v úvahách o kvantifikácii údajov problematiky vzťahov medzi všeobecným a špeciálnym zaťažovaním sa budem opierať o poznatky zo zahraničia, resp. o údaje získané výskumným sledovaním ešte z čias spoločného štátu s Čechmi, pretože za obdobie samostaného Slovenska sa za hokej väčšina takýchto dát nezachovala. Toto konštatovanie sa týka aj poznatkov zaoberajúcich sa problematikou senzitívnych období vhodných pre efektívny rozvoj pohybových schopností, s výnimkou publikácie “Rozvoj a diagnostika pohybových schopností detí a mládeže” od autorského kolektívu pod vedením Eugena Lacza, z roku 2014.

 Ako som už spomenul v prvej časti článku, je opakovane vedecky preukázané, že v športoch vyžadujúcich prezentáciu určitej úrovne telesnej výkonnosti, kam hokej nepochybne patrí, nie je možné bez cieľavedomej a dlhodobej tréningovej činnosti dosiahnuť pokrok. Aj úplnému laikovi je jasné, že ak by niekto, pri uvedení hypotetického príkladu, cielene a selektívne, u svojich zverencov, už od raného veku rozvíjal napr. len vytrvalostné, alebo len silové schopnosti, určite by v takej komplexnej a koordinačne náročnej hre, ktorá si navyše vyžaduje aj pokročilú úroveň spolupráce medzi jednotlivými hráčmi, ako je ľadový hokej, úspech nedosiahol. Preto je mimoriadne dôležité detailne poznať vzťahy a zákonitosti medzi rozvojom všeobecných a špeciálnych pohybových schopností, aby sme zároveň jednostranným zámerným rozvojom len niektorej z nich, v budúcnosti neohrozili rozvoj celkového herného prejavu hráča.

 Výchova hokejového hráča je dlhodobý proces, ktorý delíme na dve časti súvisiace s ontogenetickým vývojom každého jedinca. V prvej časti tohto obdobia, v podstate od narodenia dieťaťa až po dosiahnutie dospelosti, by sa spoločnosť (rodičia, učitelia, tréneri) mala usilovať zabezpečiť komplexný rozvoj jedinca a v druhej časti by takto pripravený jedinec mal byť schopný vo fáze dospelosti dlhodobo (cca 15 a viac rokov) znášať vysoké tréningové zaťaženie a podávať vrcholné výkony. Pri takomto vnímaní tejto problematiky je zrejmé, že všetky články systému výchovy jedinca by mali pôsobiť v určitom vyváženom vzťahu. Ako vyplýva z názvu článku venujem v ňom pozornosť najmä práci trénerov, pričom pôsobenie rodičov a učiteľov na školách rozoberiem v už avizovanom nasledujúcom článku.

 Vychovať komplexne pripraveného človeka by malo byť najdôležitejšou a najzodpovednejšou úlohou každého trénera, ktorý v tomto systéme pôsobí. Rovnako by každému z nich malo byť jasné, že keď chce byť v procese výchovy hokejistov úspešný, musí dosahovať vysokú úroveň odborných spôsobilostí, pod čím nerozumiem len dosiahnutú úroveň vzdelania, ako som to už spomenul predtým. Situácia v hokejovo vyspelých krajinách v oblasti odbornej spôsobilosti hokejových trénerov je výrazne diferencovaná, pričom Slovensko určite nepatrí medzi premiantov. Súvisí to na jednej strane s úrovňou procesu výchovy a vzdelávania trénerov a na druhej strane so stotožnením sa trénerskej obce s procesom nevyhnutnosti celoživotného vzdelávania. Aj keď to neplatí generálne, na Slovensku existuje značný počet trénerov, ktorí nepovažujú procesy celoživotného vzdelávania za svoje priority. Tento odstavec sa síce zaoberá vzdelávaním, avšak každému musí byť jasné, že len takto vybavený tréner môže byť schopný, okrem iného, dokázať zvoliť vo svojej práci vhodný pomer medzi všeobecným a špeciálnym pohybovým zaťažením a rovnako to platí aj pre obsah a intenzitu. Samozrejme, že to musí byť prispôsobené aj ontogenetickému vývoju jeho zverencov a z hľadiska využívaných pedagogických metód tiež musí byť toto zaťažovanie individualizované.

 V akom pomere by teda malo byť všeobecne a špecializovane zamerané tréningové zaťaženie dávkované, v závislosti na vekových kategóriách? Takto položená otázka následne súvisí aj s intenzitou dávkovaného zaťaženia a samozrejme aj s rešpektovaním individuálnej ontogenézy jedincov v rámci vekovo homogénneho kolektívu, s ohľadom na priebeh puberty. (Mám tým na mysli, či ide o vývojovo akcelerovaného jedinca, alebo na druhej strane o jedinca s mierne zaostávajúcim priebehom puberty.) Pre stanovenie pomeru spomínaných druhov tréningového zaťaženia, je potrebné rešpektovať určité, do značnej miery individuálnym vývojom jedinca podmienené pravidlá a preto nie je možné trénerom ponúknuť nejaký jeden, univerzálny model tréningového procesu, ktorý bude garantovať výchovu vrcholového hokejistu. To však neznamená, že najmä v mládežníckych vekových kategóriách, by orientačné parametre tréningového zaťaženia pre konkrétnu kategóriu nemali byť k dispozícii. Pri zohľadnení genézy vývoja vedeckých poznatkov a samozrejme aj vývoja vekových osobitostí jedincov v procese výchovy hokejistov, by pomer medzi všeobecne zameraným tréningovým zaťažením a špeciálne zameranou tréningovou prípravou (vrátane odohratých hokejových zápasov) mal vyzerať nejako tak, ako to ilustrujú krivky nižšie.

( Obidve vyššie uvedené krivky majú orientačný charakter. Ťiež je potrebné zamyslieť sa na dĺžkou obdobia, počas ktorého sa realizuje proces výchovy vrcholového hokejistu, čo je v slovenskom hokeji 14 i viac rokov. Pri zohľadnení všetkých vplyvov – zdravotné, psychologické … – pokiaľ mladý hokejista príde na prah vrcholovej výkonnosti, by však tento proces nemal trvať dlhšie ako 10 rokov.)

 Vzťah medzi pomerom všeobecnej a špeciálnej prípravy nemá lineárny priebeh, a aj v kategórii dospelých, v rámci periodizácie ročného tréningového cyklu, sa hokejista nezaobíde bez absolvovania určitého objemu všeobecne zameraného tréningového zaťaženia. Zároveň to však znamená, že určité, špecializovane zamerané technické zručnosti tréner aplikuje už u úplných začiatočníkov, teda vo veku, keď idú prvýkrát na ľad. Pod špecializovane zameraným tréningovým zaťažením napr. vo veku 7 – 8 rokov dieťaťa určite nerozumiem započatie hrania organizovaných hokejový stretnutí, akonáhle deti, ako tak zvládli základnú lokomóciu pohybu na ľade. Zvládnutie základov korčuľovania, rovnako tak ako napr. hádzanie rôznych predmetov, beh, skákanie, plávanie, bicyklovanie, lyžovanie, či kopanie a odbíjanie lopty …, patrí k všeobecnej pohybovej vybavenosti každého človeka, samozrejme v závislosti na materiálno-technických podmienkach. K tomu, aby dieťa tieto lokomočné zručnosti zvládlo, však musí dosiahnúť určitú úroveň rozvoja všeobecnej motorickej výkonnosti, čo však v dnešnom spôsobe života ľudskej populácie predstavuje vážny problém. O súčasnom životnom štýle ľudskej populácie určite nemôžeme povedať, že je priaznivo naklonený myšlienkam, o ktoré sa usilovali už starí Gréci, teda o harmonický rozvoj tela a ducha. Preto je nesmierne dôležité, aby sa tréneri, bez ohľadu na konkrétny šport, v prílišnej, väčšinou aj úprimnej snahe urobiť čo najlepšie a čo najviac pre svojich zverencov, nedopúšťali chýb, vyplývajúcich z kopírovania tréningových metód dospelých športovcov.

 Čo sa týka dávkovania objemov a intenzity tréningového zaťaženia, treba v závislosti na vekových kategóriách brať do úvahy najmá zdravotné hľadisko tejto činnosti. Mám tým na mysli, aby dávkovaním zaťaženia vo veľkých objemoch a vysokej intenzity, nedochádzalo k nechcenému poškodzovaniu zdravia už v mladom veku. V princípe platí, že pri aplikácii všeobecne a všestranne zameraných pohybových aktivít, vzhľadom k autoregulačným schopnostiam detí sú zdravotné riziká minimálne, čo naopak neplatí o špeciálne zameranej tréningovej činnosti najmä pri deťoch v období intenzívneho telesného rastu.

3. Zameranie a pomer medzi objemami tréningového zaťaženia určeného na rozvoj všeobecnej a špecialnej pohybovej výkonnosti v kategórii dospelých s ohľadom na periodizáciu ročného tréningového cyklu.

 Vo vekovej kategórii dospelých športovcov, na rozdiel od predchádzajúceho textu, je vzťah medzi všeobecnou a špeciálnou pohybovou výkonnosťou založený na iných princípoch. Aj pre kategóriu dospelých však platí, že dosahovanie vrcholovej špecializovanej výkonnosti v každom športe, vrátane hokeja, je do značnej miery limitované rozvojom všeobecnej pohybovej výkonnosti. Cielene, na všeobecnú pohybovú výkonnosť zameraná tréningová činnosť, sa vo vrcholovom športe aplikuje v rámci periodizácie ročného tréningového cyklu spravidla na začiatku prípravného obdobia, avšak ničím výnimočným nie je ani jej využívanie v tréningových mikrocykloch v rámci asociačných prestávok v hlavnom období.

 Pre dospelých vrcholových športovcov, ale najmä ich trénerov je dôležité vedieť, že úroveň dosiahnutej všeobecnej výkonnosti je základom pre rozvoj špecializovanej telesnej pripravenosti a následne aj hernej výkonnosti počas hlavného obdobia. Otázkou teda je, aké bonusy môže vrcholový športovec získať, keď absolvuje určitý objem všeobecne zameranej pohybovej prípravy, ktorá spravidla nie je veľmi obľúbená. Na druhej strane je rovnako potrebné poznať riziká z takéhoto druhu prípravy, súvisiace s “vyladením” optimálnej športovej formy, pretože aj tieto existujú.

 Z hľadiska bonusov treba v prvom rade spomenúť, že nadobudnutá úroveň všeobecnej motorickej výkonnosti podmieňuje aj dosahovanú úroveň špeciálnej a hernej výkonnosti konkrétneho jedinca. O tom niet najmenších pochybností, stačí si k tomu naštudovať odborné teoretické zdroje, ktorých je nielen v kybernetickom priestore dostatok. K vhodnej spätnej väzbe procesu efektívnosti aplikovaných metód všeobecnej, ale následne aj špecializovanej prípravy patria výsledky testovania a to najmä zmeny ku ktorým došlo v období medzi vstupnými a výstupnými meraniami. Pravda obaja, teda tréner aj dospelý športovec musia byť spoločne stotožnení s tým, že takúto spätnú väzbu potrebujú. Inou otázkou je, či riadiaci hokejový orgán takéto testy, aj s hodnotiacimi škálami vôbec má a či ich klubom ponúka. Namerané zmeny vo výsledkoch testov všeobecnej motorickej výkonnosti by sa totižto mali prejaviť aj na zmenách v ukazovateľoch špeciálnej a následne aj hernej výkonnosti. K získavaniu takýchto údajov sú však potrebné určité technologické zariadenia, ktoré sú síce na Slovensku k dispozícii, avšak len zriedkavo, a ak vôbec, sa pre vekovú kategóriu dospelých športovcov aj využívajú. Nemyslím pritom na pomôcky typu ručných stopiek, či meracích pásiem, ale oveľa pokročilejšie zariadenia, schopné exaktne zisťovať napríklad aj intenzitu tlaku na podložku trebárs pri korčuľovaní, alebo registráciu pohybových činností a herných zručností, vrátane využívaných taktických variantov hry, tak ako je to už dnes bežné vo vyspelých hokejových krajinách, kde ich nazývajú pokročilými štatistikami.

 K potenciálnym rizikám, vyplývajúcim z nesprávneho načasovania, resp. z nevhodne zvoleného obsahu, ako aj intenzity všeobecného tréningového zaťaženia je potrebné uviesť, že tieto sú v prvom rade podmienené nadobudnutými poznatkami. Pripomeniem, že nadobúdanie nových overených poznatkov nie je závislé len na procese celoživotného vzdelávania trénerov, ale významný diel zodpovednosti za dosahovanie vrcholovej výkonnosti nesú aj samotní športovci. Odozvu aplikovaného všeobecného tréningového zaťaženia totižto subjektívne najlepšie preciťuje samotný športovec, ktorý si následne dokáže prostredníctvom autoregulačných mechanizmov sám zaťaženie regulovať. Medzi takéto riziká môže napríklad patriť v nevhodnom čase zvolený tréning všeobecnej sily, ktorý zvyčajne zanechá stopy v narušení koordinácie zvládania technických zručností. V športovo zameranej hokejovej verejnosti tomu hovoríme, že sa nepodarilo správne načasovať, resp. vyladiť športovú formu.

 V akom pomere a objeme by mal byť v kategórii dospelých športovcov aplikovaný tréning všeobecného k špecializovanému a hernému tréningovému zaťaženiu? Pri takto položenej otázke je potrebné vychádzať z indivudálnych charakteristík a preferencií osobitne pre každého jedinca. Vo všeobecnosti však platí, že v rámci ročného tréningového cyklu by sa to v tejto vekovej kategórii objem tréningového zaťaženia mal pohybovať na hranici cca do 20 % a zbytok by mal byť venovaný špecializovanej príprave. V odbornej literatúre som nenarazil na vedecky overené a kvantifikované parametre spomínaných vzťahov, čo zrejme súvisí s druhom športu akým hokej je, ako aj už so spomínanými individuálnymi preferenciami jednotlivých hráčov, ktorí tvoria hokejové tímy.

4. Záver

 Pochybnosti o tom, že konkrétne v ktorej vekovej kategórii, v akom pomere a objeme majú byť v tréningovom procese aplikované prostriedky všeobecného a špecializovaného zaťaženia budú existovať vždy. Je iluzórne predstavovať si, že aj v budúcnosti niekto predstaví jediný a zaručený model tréningového zaťaženia, ktorý bude garantovať, že pri jeho aplikácii sa stane z mladého hokejistu perspektívny vrcholový hráč a z mladého juniora pri jeho derniére s touto vekovou kategóriou vrcholový hokejista v kategórii dospelých, schopný s relatívne malými zdravotnými dopadmi dlhodobo hrať hokej. Napriek pochybnostiam považujem za veľmi dôležité stanoviť rámce, na základe ktorých sa budú môcť tréneri a hráči jednotlivých kategórií pri stanovovaní parametrov všeobecného a špecializovaného tréningového zaťaženia orientovať, ktoré bude možné porovnávať so zahraničnými poznatkami a skúsenosťami. Dôveryhodnosť takýmto spôsobom stanoveným rámcom, môžu určite dodať výsledky testovania, ktoré umožnia robiť korektúry tréningových plánov v jednotlivých vekových kategóriách a umožnia tiež porovnávanie v rámci jednotlivcov a klubov.

 V článku som, okrem uvedených zdrojov, čerpal poznatky z množstva odbornej literatúry týkajúcej sa pertraktovanej problematiky, ktorú som si preštudoval počas aktívnej trénerskej kariéry v rokoch 1974 až 1990, ako aj z nadobudnutých skúseností a získaných vedomostí z najnovších teoretických zdrojov. Samozrejme najnovšie poznatky nielen o vzťahoch všeobecnej a špeciálnej pohybovej výkonnosti som sa dozvedel až v ostatných cca šiestich rokoch, keď sa opäť hokej stal mojím hobby záujmom. Preto som presvedčený o tom, že ak sa niekto chce živiť a aj sa už v súčasnosti živí hokejom, či už na pozícii hráča, trénera, alebo funkcionára, dokáže vzdelávaním nadobudnúť dostatočnú úroveň vedomostí, aby mohol byť vo svojej práci úspešný. Na rozdiel od minulosti, je k tomu k dispozícii dostatok otvorených zdrojov.

Ján Golian

5. Použité zdroje

Ken Campbell with Jim Parcels: Selling the Dream, Penguin Group Canada, 2013.

Dietrich Harre a kol.: Trainingslehre, Sportverlagh, Berlín, 1971.

Ján Golian – Ján Holko: Polemika a slovenskom hokeji a jeho perspektívach. Vývoj metodiky
športového tréningu a jej vplyv na formovanie hernej výkonnosti hokejistov – historický kontext a
súčasnosť, vydal Ján Golian, Nikara Krupina, 2022.

Mark Hyman: Untill it Hurts, Beacon Press, Boston, 2009.

Eugen Laczo a kol.: Rozvoj a diagnostika pohybových schopností detí a mládeže, NŠC v
spolupráci s FTVŠ UK Bratislava, 2014.

Fernando Garbeloto dos Santos, Matheus Maia Pacheco, David Stodden, Go Tani, José António
Ribeiro Maia: Testing Seefeldt’s Proficiency Barrier: A Longitudinal Study, International Journal of
Environmental Research and Public Health, 2022 Jun 11.

Richard A. Schimdt a Timothy D. Lee: Motor Learning and Performance, Human Kinetics,
Champagne, IL, 2014.

Brian J. Sharkey a Steven E. Gaskill: Sport Physiology for Coaches, Human Kinetics, Chamoagne,
IL, 2006.

S. M. Vajcechovskij: Kniga trenera, Fizkultura i sport, Moskva, 1971.

UKAZUJE SA, ŽE POZNATKY A PROCES METODIKY, KTORÉ ÚZKO SÚVISIA SO
VZDELÁVANÍM, sú najväčším bohatstvom, ktoré ľudstvo vďaka evolúcii získalo. Čím väčším
objemom poznatkov ľudstvo disponuje, tým viac zdokonaľuje premyslené postupy, teda metódy,
resp. komplex metód, ktoré zjednodušene poznáme pod pojmom metodika, prostredníctvom
ktorých rieši úlohy a výzvy, ktoré život prináša. Nadobúdanie nových poznatkov má rôznorodý
charakter a neustále sa rozširuje. Proces vzdelávania preto musí byť nepretržitý a musí mať
celoživotný charakter. K tomu, aby ľudstvo mohlo nové poznatky nadobúdať, však nie je
jediným predpokladom len vlastnenie materiálno-technického bohatstva, ako mnohí často mylne
usudzujú. Ako je na tom v oblasti vdelávania Slovensko? NAPRIEK viac ako 30-ročnej snahe slovenského školstva, kam patrí aj výchova adeptov
trénerského povolania, sa doteraz nepodarilo zreformovať vzdelávací systém, pričom stále
používame metódy a metodiky učenia zodpovedajúce “tereziánskym časom”. Vopred preto
uvádzam, že široko koncipovaný obsah a rozsah prednášky, ktorý mi bol navrhnutý,
neumožňuje využívať najnovšie trendy výučby, v ktorých by študent mal byť aktívnym prvkom
tohto procesu, napríklad využívaním techniky “retrieval practice” o ktorej si viac povieme v jej
druhej časti.

 NAJNOVŠIE poznatky o vzdelávaní, ktoré sa prierezovo uplatňujú vo všetkých oblastiach
života, sa samozrejme presadzujú aj v športe. Tieto poznatky hovoria, že musí ísť o systém
založený na detailnom poznaní procesov fungovania myslenia v mozgu, teda že ide o výsledok
vzájomného prepojenia neurovedy s pedagogikou a psychológiou. Svedčia o tom najnovšie
poznatky získané tímami autorov, zložené z odborníkov práve z týchto troch oblastí a
pochádzajúce z posledných cca štyroch rokov z USA. Najvýraznejšími predstaviteľmi sú
Barbara Oakley, Beth Rogowski a Terry Sejnowski, pričom ich poznatky sa do vzdelávacieho
systému USA začali zavádzať až v roku 2021. Nový spôsob funguje na princípe prepojenia ako
je znázornené na obrázku č.1.

Moderné hokejové krajiny súčasnosti, za ktoré považujeme Švédsko, Fínsko, USA, Kanadu,
Švajčiarsko a ďalšie, toto prepojenie v procese vzdelávania majú už v rôznej miere zavedené a
preto sú v porovnaní s nami vo výchove špičkových hokejistov pre kategóriu seniorov
úspešnejší. V športovom tréningu uplatňovanom v našej krajine, či v Česku, resp. aj v Rusku,
takýto prístup zatiaľ absentuje. Z toho vyplýva, že keď čo i len jeden článok z tohto vzájomne
prepojeného a na sebe závislého systému vypadne, tak takto vedený proces zvyčajne vedie do
slepej uličky priemernosti až podpriemernosti. Vo vzdelávaní, teda aj v športovom tréningu
vedenom zaužívaným tradicionalistickým prístupom, alebo ak chcete na základe tzv. “zdravého
sedliackeho rozumu” , tak ako je to aj v našej krajine, sa síce dosahujú určité výsledky, produkty
nášho systému sa však len ojedinele stanú špičkovými odborníkmi resp. v hokeji tzv.
rozdielovými hráčmi. Prístup založený na zdravom sedliackom rozume, teda najmä na
skúsenostiach, je totižto najväčšou prekážkou dosahovania špičkovej výkonnosti vo všetkom.
Je to tak preto, že používanie “zdravého sedliackeho rozumu” príliš často preferuje využívanie
skúseností získaných z praxe, čo na prvý pohľad vyzerá byť správne. V modernom procese
vzdelávania je to však príliš často v rozpore s najnovším vedeckým poznaním.

 KEĎŽE NA SLOVENSKU takýto prístup k vzdelávaniu v súčasnosti, ako som to pred chvíľou
spomenul, PLATÍ VŠEOBECNE, tak nemám strach, že by niekto tieto moje slová mohol chápať
ako osobnú kritiku kohokoľvek a čohokoľvek. Kladiem preto smerom k vám rečnícku otázku.
Stretli ste sa počas procesu vlastnej edukácie, počínajúc základnou školou a končiac trebárs aj
týmto vzdelávacím kurzom, že by vás niekto učil metódami, v ktorých je akákoľvek problematika poprepájaná v súvislostiach, teda po osi neuroveda – psychológia – didaktika ? Vaša odpoveď
bude pravdepodobne znieť že asi nie, a to nie je v žiadnom prípade výčitka. Ja osobne som sa
v mojom celoživotnom procese vzdelávania prvýkrát stretol s takýmto prístupom niekedy okolo
roku 2010, pričom intenzívne som sa tomu začal venovať od roku 2015. Školské vzdelávacie
reformy sa v našej krajine v časoch samostatnosti pokúšame zavádzať už 30 rokov, stále však
neúspešne, pričom táto posledná, ktorú parlament schválil len minulý mesiac, sa spúšťa od
1.9.2023 na 90-tich vybratých školách overovacím experimentom. Táto reforma má zatiaľ
najväčšie šance na úspech, či sa to však dotkne aj kvalitatívnej stránky výučby telesnej
výchovy, to ešte len uvidíme. Každý, kto len okrajovo sleduje celospoločenskú diskusiu k téme
reformy vzdelávania musel byť prinajmenšom v rozpakoch, keď dokonca špičky ministerstva
školstva a predstavitelia rôznych učiteľských stavovských organizácii doslova odsudzovali
zavedenie tretej vyučovacej hodiny telesnej výchovy. Dokonca prezidentka zákon zavádzajúci
tretiu hodinu telesnej výchovy vetovala.

 PROBLÉM JE V TOM, že reformy by mali robiť výlučne experti na vzdelávanie, teda ľudia, ktorí
okrem náležitého vzdelania disponujú aj kritickým myslením a ktorí by si nemali mýliť vedecky
overené fakty s názormi. Čakanie na centrálne zavádzané reformy však neznamená, že už
dávno nemohli existovať a vznikať organizácie, resp. inštitúcie, ktoré sa už cestou
progresívneho vzdelávania vydali. (teraz konkrétne myslím aj na hokej, ktorý sa o to v
poslednom čase usiluje- viď pôsobenie J. TIIKKAJU a skutočnosť, že viacerí slovenskí tréneri
študujú vo Vierumäki) Nielen hokejisti však k tomu potrebujú vo svojich radoch nájsť čo najviac
ľudí, ktorí spĺňajú kritéria označenia pojmu expert. (Pod pojmom expert rozumiem definíciu
nositeľa Nobelovej ceny, dánskeho fyzika Nielsa Bohra, z ktorej vyplýva, že expertom sa môže
stať len ten človek, ktorý sa v riešení konkrétneho problému dopustil všetkých možných chýb a
nie tzv. marketingových expertov, pre označenie ktorých sa toto slovo hojne nadužíva a ktorými
je bez ohľadu na šport zamorený každý športový prenos.) V prvom rade expertmi musia byť
školitelia, teda “učitelia učiteľov” , ktorí to musia vedieť naučiť svojich študentov, teda aj vás,
pretože aj adepti trénerstva sú študentmi. Druhými v poradí ste už vy. Expertmi, na základe
procesu vzdelávania, sa musíte stať preto, aby ste následne, už v roli zodpovedného trénera,
dokázali zo svojich zverencov-hokejistov vychovať tiež expertov. Slovo expert som na
označenie vašich zverencov použil zámerne, pretože okrem toho, že by ste z nich mali
vychovať špičkových hokejistov, mali by aj vašou zásluhou z nich vyrásť primerane intelektuálne
vybavení jedinci, ktorí dokážu témy a procesy chápať v súvislostiach. Aj to je jeden z hlavných
dôvodov, prečo napr. majú vo Švédsku v rámci predmetu telesná výchova na základnej a
strednej škole zavedenú jednu hodinu teórie športu týždenne, čo pri poznaní situácie na
Slovensku znie ako fikcia. (K tomu majú ešte trikrát týždenne povinnú TV v rozsahu 4,5 hod.,
teda 3×90 min. v niektorých regiónoch dokonca viac, pričom nikde v odborných pedagogických
kruhoch sa nediskutuje o tom, že toho telocviku je akosi priveľa.) Musí to byť teda všetko
vzájomne prepojené pričom proces vzdelávania je obojsmerná ulica, preto moje konštatovanie
na úvod znie, že či si z tohto nášho dnešného stretnutia odnesiem viac poznatkov ja, alebo si
ich odnesiete vy. Toľko na úvod.
Teraz prejdem na okruhy tém, ktoré mi boli určené pri koncipovaní obsahu tejto mojej
prednášky.

DEFINÍCIA POJMU METÓDA
Ide o vývojom dlhodobo zaužívaný pojem a preto nedokážem pomenovať konkrétneho človeka,
ktorý autorsky metódu definoval. S využitím Googlu a chatbotu umelej inteligencie Openai GPT,
môžeme pojem metóda definovať nasledovne:

“Metóda je postup, spôsob, alebo systematický prístup používaný pri dosahovaní cieľa, alebo
riešení problému. Je to usporiadaný a premyslený spôsob vykonávania určitej činnosti, ktorý
zahŕňa konkrétne kroky, techniky, alebo postupy, ktoré sú navrhnuté na dosiahnutie
stanoveného cieľa.“

 V rôznorodých oblastiach, ako je napríklad veda, výskum, vzdelávanie, manažment, ale z nášho
pohľadu aj šport, vrátane hokeja, sa používa mnoho rôznych metód na dosiahnutie konkrétne
vytýčeného cieľa. Metódy môžu byť vytvorené a to zdôrazňujem, na základe skúseností,
teoretického skúmania, analytického uvažovania, alebo kombinácie týchto prístupov. Ich účelom je do procesu dosahovania konkrétnych cieľov a výsledkov priniesť systematickosť, účinnosť a
spoľahlivosť. Metóda môže zahrňovať definovanie konkrétnych krokov, zhromažďovanie a
analýzu dát, vytváranie a testovanie hypotéz, aplikáciu určitých nástrojov, alebo technológií,
komunikáciu a spoluprácu s inými ľuďmi, alebo vyhodnocovanie a overovanie dosiahnutých
výsledkov. Je dôležité, aby metóda bola jasne definovaná a reprodukovateľná, aby aj iní ľudia
boli na jej základe schopní pochopiť a opakovať proces dosahovania rovnakých výsledkov.
Používanie metód je nielen základom pre akademickú prácu, vedecký výskum, inovácie a
riadenie projektov, ale bez používania metód sa nezaobídeme ani v našom športe. Veď každé
cvičenie, ktoré v spolupráci so svojimi zverencami aplikujete v tréningu, je používanie metódy,
pomocou ktorej sa snažíte dosiahnúť konkrétny cieľ.

 UVEDOMUJEM SI, že z hľadiska praktickej využiteľnosti v trénerskej práci nie je dôležité
poznať naspamäť definíciu pojmu “metóda”, aby ste ju vedeli od slova do slova odrecitovať pred
nejakou skúšobnou komisiou. Plne postačí porozumieť významu tohto pojmu do tej miery, aby
ste s možnosťami ktoré poskytuje mohli efektívne pracovať. To z hľadiska fungovania procesov
myslenia v mozgu znamená, aby v rámci neurónovej siete, najskôr po osi pracovná pamäť –
hipokampus – dlhodobá pamäť a späť v procese deklaratívneho učenia a neskôr po absolvovaní
procesu fixácie a automatizácie jeho využívania, už s vynechaním hipokampu a ešte neskôr po
zvládnutí procesov procedurálneho vzdelávania už napriamo po slučke bazálne gangliá –
neokortex, ste pojem metóda dokázali používať podvedome, čo aj vo svojej práci určite robíte,
hoci si to možno v tejto chvíli neuvedomujete. Viem, že pre mnohých som to touto poslednou
vetou zaklal. Ked však niekedy v budúcnosti budete chcieť byť hokejovým trénerským
expertom, mali by ste poznať aj význam týchto súvislostí. Verte mi, že taký Jukka Tiikkaja, hoci
som sa s ním nikdy osobne nestretol, by veľmi dobre vedel o čom hovorím. Téma zvládnutia
priebehu procesov myslenia je nielen náročná a rozsiahla, preto by v každom prípade v procese
akéhokoľvek vzdelávania mala mať dominantné postavenie. Táto oblasť však nie je predmetom
témy tejto mojej dnešnej prezentácie.

ČO V PRÁCI TRÉNERA ZNAMENÁ POJEM METODIKA
Termín “metodika” si teraz rozoberme najskôr pojmologicky a potom z hľadiska praktického
využitia. “Metodika je termín používaný na označenie systematického a disciplinovaného
prístupu k používaniu metód. Využívanie metodiky v praktickom živote sa prejavuje v štúdiu a
aplikácii metód, techník a postupov v rámci presne definovanej oblasti, disciplíny alebo odboru.
Metodika sa zaoberá vytváraním presne stanovených postupov, krokov a techník, ktoré sa majú
dodržiavať pri dosahovaní konkrétne stanovených výsledkov. Jej cieľom je poskytnúť súbor
usmernení, pravidiel a najlepších postupov pre konkrétnu oblasť činnosti, aby bolo možné
dosiahnúť čo najefektívnejšie a spoľahlivé výsledky.” Toľko k pojmologickému vymedzeniu metodiky.

 V bežnom živote metodiku využíva každý človek. Niekto si však len na základe vlastných skúseností v mozgu zafixoval určité metodické postupy, ktoré podvedome používa v praktickom živote. Kto však chce v konkrétne zvolenom odbore činnosti dosahovať úspechy, musí k využívaniu postupov metodiky pristupovať na báze expertného teoretického zvládnutia jej možností. Metodika môže byť aplikovaná v rôznych oblastiach, ako je napr. veda, výskum, vývoj softvéru, riadenie projektov, pedagogika, umenie, marketing a mnoho ďalších, samozrejme patrí sem aj šport, hokej z toho nevynímajúc. Práve československý hokej sa dostal na svetový piedestál najmä vďaka metodike, čo platilo prierezovo počas celej jeho histórie. Ekonomické a materiálno-technické podmienky československého hokeja v porovnaní s ostatnou svetovou konkurenciou nikdy nepatrili medzi dominantné faktory, podmieňujúce úroveň výkonnosti, ktorú dosiahol. Bola to však metodika 70-tych a 80-tych rokov minulého storočia, ktorá aj vďaka vedecko-výskumnému sledovaniu dostala československý hokej na absolutný svetový vrchol. Fíni a Švédi, o Kanaďanoch ani nehovoriac, sa v tom čase len so závisťou pozerali, aké vedeckovýskumné práce produkovali českí a slovenskí hokejoví experti. Po Nežnej revolúcii sa všetko zmenilo a dnes sa dokonca my sami, so závisťou pozeráme na švédsku a fínsku hokejovú metodiku. Viac o tom budem hovoriť v ďalšej časti mojej prezentácie.

 Metodika má pre akúkoľvek činnosť kľúčový význam, pretože poskytuje usmernenia a štruktúru
pre používanie metód. Metodika pomáha zabezpečiť, aby sa metódy používali systematicky, správne a efektívne. Metodika tiež umožňuje vzájomné zdieľanie osvedčených postupov a
skúseností medzi profesionálmi v danej oblasti a prispieva k zvyšovaniu kvality a spoľahlivosti
výsledkov dosiahnutých pomocou osvedčených metód.

METODICI S NAJVÄČŠÍM VPLYVOM NA VÝVOJ HOKEJA – SVET, ZSSR, ČESKOSLOVENSKO, SLOVENSKO
AK by som chcel túto oblasť mojej prezentácie rozobrať detailně, tak by to trvalo množstvo
hodín a nie pár minút, ako mám teraz k dispozícii. Je vôbec dôležité, aby praktickí tréneri
poznali proces vývoja hokejovej metodiky od jej vzniku až podnes a aby vedeli, ktoré osobnosti
sa o to najviac pričinili? Ak má byť akýkoľvek tréner vo svojej práci úspešný, musí nielen poznať
historické súvislosti, musí si tieto súvislosti na základe nadobudnutého poznania aj sám
vytvárať. Osobne som o tom presvedčený, že zo žiadneho trénera, bez poznania spomínaných
súvislostí sa nemôže nikto stať špičkovým trénerom, aj keď pripúšťam, že sa o tom dá
polemizovať. Problém skôr spočíva v tom, ako pristupujeme k definovaniu pojmov tréner a
metodik. Či ide o identický druh povolania, alebo je to rozdielne. Historicky je posudzovanie tejto
otázky vnímané rozdielne, čo však podľa môjho názoru nie je celkom správne, ako o tom
svedčia mená ľudí o ktorých budem v nasledujúcich chvíľach hovoriť. V hokejovej komunite sa
skôr s povolaním tréner spája človek, ktorý hral profesionálne hokej a s povolaním metodik zase
človek, ktorý nemusel byť vrcholovým hokejistom, avšak zaoberal sa skôr teóriou poznania a
vedeckého skúmania tohto športu. História však preukazuje, že takéto členenie pokrivkáva na
obidve nohy a určite neplatí generálne. Napriek tomu je to stále zaužívané, aj keď nesprávne
členenie. Skrátka platí, že nikto sa nemôže stať špičkovým trénerom bez nadobudnutého a
neustále sa celoživotne prehlbujúceho vzdelania. Kto chce problematiku hokejovej metodiky
poznať detailnejšie, vrátane poznania historických súvislostí, tak si môže prečítať knihu, ktorú
som v spolupráci s Jánom Holkom napísal a vydal v decembri minulého roka a ktorá má názov:
Polemika o slovenskom hokeji a jeho perspektívach.
AK CHCEME HOVORIŤ O ÚPLNÝCH ZAČIATKOCH vzniku hokejovej metodiky, museli by sme
sa vrátiť na začiatok 20-teho storočia, kedy po viac ako 1 500 rokoch, boli zásluhou Pierra de
Coubertina   obnovené novoveké Olympijské hry, čím sa naštartoval organizovaný rozvoj aj
nových druhov športu vrátane hokeja. Keďže mám obmedzený priestor, tak naozaj len
skratovite a len o osobnostiach s výraznejšími zásluhami o rozvoj metodiky. Osobností, ktoré by
bolo žiadúce vymenovať je samozrejme podstatne viac, ja som sa však rozhodol venovať
pozornosť jedenástim z nich. Budem postupovať po časovej osi a nie po triedení podľa krajín.
LLOYD PERCIVAL, Kanaďan, ktorý sa narodil v roku 1913 a zomrel v roku 1974 je vo svetovom
hokeji považovaný za zakladateľa modernej hokejovej metodiky, pričom jeho názory dodnes
nestratili nič na aktuálnosti. Bol prvým moderným telovýchovným vedcom, ktorý sa už od
mladého veku zaoberal skúmaním vzťahov medzi športovým tréningom a hernou výkonnosťou.
Dokonca už v tridsiatich rokoch minulého storočia dokázal zorganizovať testovanie všeobecnej
a špeciálnej pohybovej výkonnosti na profesionálnych hráčoch NHL. Počas svojho života
vytvoril 84 prác, ktoré boli publikované v rôznych formách ako knihy, články, banery, rozhlasové
relácie. Jeho najznámejšou prácou je knižná publikácia s názvom The Hockey Handbook, ktorú
vydal v roku 1951. Mimochodom táto práca je stále vzhľadom k jej aktuálnosti, na trhu
dostupná, pričom v rámci reedície bola naposledy vydaná v roku 1998. Percival bol
kontroverznou osobnosťou, bol majstrom Kanady vo viacerých športoch ako napr. tenis, kriket,
box. Hral aj hokej avšak v NHL nikdy nie, hoci výkonnostne na to mal. Nehral ho z dôvodu
kontroverzií s majiteľmi klubu Toronto Maple Leafs. V NHL sa v spolupráci s Jackie Adamsom
napriek tomu presadil ako tréner v klube Detroit Red Wings, ktorý po jeho príchode 5 krát po
sebe získal Stanley Cup. Ani to mu však nestačilo na umiestenie do Hokejovej Siene Slávy, čo
sa dodnes považuje za zlyhanie kanadského hokeja.
ANATOLIJ VLADIMIROVIČ TARASOV, Rus, ktorý sa narodil v roku 1918 a zomrel v roku 1995,
bol kandidátom pedagogických vied na moskovskom inštitúte Fizkuľtury a sportu a je
považovaný za otca zakladateľa sovietskej hokejovej školy. Len málokto, hlavne v novinárskej
hokejovej obci však vie, že celé svoje hokejové poznanie založil na práci Lloyda Percivala,
ktorého prácu, v časoch keď sa ešte striktne neprihliadalo na plagiátorstvo, prebral a
prepracoval pre potreby sovietskeho hokeja. Tarasov je tvorcom prúdových metód tréningu,
ktoré na rozdiel od československého hokeja v praxi uplatňoval spôsobom, kde hráčom zadával
individuálne tréningové úlohy, na tvorbe ktorých sa svojim myslením museli podieľať tvorivo
sami. (išlo v podstate o retrieval practice, hoci v tom čase tento prístup nebol ešte známy)
Tarasov dokázal Percivalove myšlienky rozvinúť do podoby, ktorú sa následne v 80-tych rokoch
chodili od Rusov učiť Kanaďania.
VLADIMÍR KOSTKA, Čech, ktorý sa narodil v roku 1922 a zomrel v roku 2009, je považovaný
za otca zakladateľa československej hokejovej metodiky. Bol vysokoškolským profesorom
pôsobiacim celý život na pražskej Fakulte telesnej výchovy Karlovej Univerzity, kde sa zaslúžil o
rozvinutie vedecko-výskumných aktivít v oblasti hokeja. Napísal 33 učebníc a vysokoškolských
skrípt, 48 výskumných prác a viac ako 200 odborných článkov, ktoré publikoval vo viacerých
krajinách. Z hľadiska metodiky hokejovej hry bol tvorcom herného systému s brániacim ľavý
krídelným útočníkom, zásluhou ktorého dokázal československý hokej dovtedy neporaziteľnú
tzv. strojovú hru sovietskeho družstva prekonať. Medzi jeho najväčšie zásluhy patrilo
vybudovanie systému vzdelávania trénerov, vďaka ktorému bolo vyškolených množstvo
trénerov svetovej úrovne, ktorí vytvorili najpokrokovejšiu hokejovú metodiku na svete v 80-tych
rokoch minulého storočia.
LADISLAV HORSKÝ, z hľadiska metodiky športového tréningu nepochybne najvýznamnejší
Slovák, sa narodil vo Valaskej neďaleko Brezna v roku 1927 a zomrel vo veku 56 rokov v roku
1983. Väčšinu svojho krátkeho života strávil ako vysokoškolský učiteľ a docent na FTVŠ UK v
Bratislave, popričom pôsobil aj ako aktívny tréner na Slovensku a v zahraničí. Zaslúžil sa o
vydanie kľúčových metodických publikácií, ktoré systematicky a komplexne usporiadali
československý hokej a ktoré dodnes neboli prekonané. Bol najviac publikovaným
československým hokejovým autorom v zahraničí, pričom z jeho celkovo 83 prác mu ich tam
vydali 15. Paradoxne v tej dobe, kvôli určitej predpojatosti a osobným animozitám nezískal v
Česku také uznanie aké mal na Slovensku. Významným spôsobom sa tiež zaslúžil o
vybudovanie systému vzdelávania trénerov na Slovensku.
JAROSLAV STARŠÍ sa narodil v roku 1932 v Topoľčanoch a zomrel v Banskej Bystrici v roku
2011. S jeho menom sa spája nielen vznik PF v Banskej Bystrici, na ktorej pôsobil ako
vysokoškolský profesor, ale v oblasti metodiky športovej prípravy mládeže je to najmä vznik
športových hokejových tried v roku 1967. Bol aj aktívne hráčsky a trénersky činný v klube IS
Banská Bystrica. Patril medzi najagilnejších hokejových vedcov 70 a 80-tych rokov minulého
storočia a bol aj publikačne činný. Napísal a vydal šesť odborných hokejových publikácií a
niekoľko desiatok odborných článkov. Je smutné, že táto významná hokejová osobnosť do
dnešných dní nebola uvedená do Siene slávy slovenského hokeja. Bol doteraz jediným riadnym
vysokoškolským profesorom, ktorý sa špecializoval na hokej.
JÁN STARŠÍ, mladší brat Jaroslava sa narodil v roku 1933 v už neexistujúcej obci Sokolče
neďaleko Liptovského Mikuláša a zomrel v roku 2019 v Bratislave. Najskôr sa presadil ako
vynikajúci hokejista, ktorý bol aj dlhoročným reprezentantom ČSR. Bol prvým slovenským
trénerom, ktorý ešte v spoločnom štáte, po boku Karla Guta získal titul Majstra sveta ako aj
druhé miesto na Kanadskom pohári, kedy ČSSR v pamätnom zápase zdolala domácu Kanadu
1:0. Bol vysokoškolským pedagógom, docentom na bratislavskej FTVŠ UK na ktorej prežil celú
svoju pedagogickú kariéru. Okrem toho bol trénerom prvoligového Slovana Bratislava a pôsobil
aj v zahraničí. Venoval sa aj vedeckému skúmaniu, pričom napísal viacero odborných publikácií
a článkov. Jeho najvýznamnejším počinom na poli metodiky bolo zavedenie prúdových metód
tréningu v ČSSR a to po svojom návrate zo stáže v CSKA Moskva.
VIKTOR VASILIEVIČ TICHONOV sa narodil v roku 1930 v Moskve, kde aj v roku 2014 zomrel.
Bol absolventom Moskovskej štátnej univerzity na ktorej získal titul inžiniera v oblasti fyziky,
avšak telovýchovné vzdelanie nadobudol v školeniach organizovaných sovietskou hokejovou
federáciou. Na poli metodiky hokeja sa preslávil dôkladným analyzovaním a vedeckým
skúmaním stratégie hry, pričom využíval metódy získané štúdiom fyziky. Bol radikálnym
zástancom železnej disciplíny a extrémneho fyzického zaťažovania hráčov na tréningoch a v
zápasoch. Z hľadiska dosiahnutých výsledkov bol najúspešnejším trénerom v histórii
sovietskeho hokeja. Direktívny, niekedy voči hráčom až pomstlivý prístup, by mu už v dnešnej
dobe úspech nepriniesol.
LUDĚK BUKAČ sa narodil v roku 1935 v Ústí nad Labem a zomrel v roku 2019 v Prahe. Hokej
hral profesionálne v najvyššej československej ligovej súťaži a bol aj mnohonásobným
reprezentantom vtedajšej ČSR. Bol absolventom pražskej FTVS KU, kde aj ako vysokoškolský
učiteľ vyučoval špecializáciu ľadový hokej. Samozrejme bol aj ligovým a reprezentačným
trénerom Československa a aj Česka, pričom získal aj titul Majstra sveta. Keďže na poli
hokejovej vedy patril medzi najagilnejších pracovníkov ostalo po ňom 30 vedeckých publikácií a
niekoľko desiatok odborných článkov. Svoju poslednú odborno-populárnu publikáciu vydal v
roku 2018. Patril medzi ľudí, ktorý sa svojou prácou najviac podpísal pod rozvoj metodiky
hokeja vo svete a samozrejme aj v Československu. Štýl jeho písania bol exaktne vedecky,
preto si štúdium jeho diel vyžaduje maximálnu koncentráciu čitateľov.
JOSEF DOVALIL sa narodil 10.6.1944 v Třebíči. Počas aktívnej pedagogickej kariéry pôsobil
ako docent na FTVS KU v Prahe. Nebol vrcholovým športovcom a hokeju sa venoval len
rekreačne. Na profilácii československej hokejovej metodiky sa však výrazným spôsobom
podpísal, keď na báze poznatkov Foxa a Matthewsa zaviedol metódu hodnotenia tréningového
zaťaženia prostredníctvom uvoľňovanie energie pre svalovú prácu v energetických režimoch.
Okrem viac ako 100 odborných vedeckých článkov z rôznych oblastí športu napísal aj 31
špecializovaných metodických hokejových statí a skrípt. Stále patrí nielen v Česku, ale aj vo
svete medzi najuznávanejších hokejových odborníkov.
SLAVOMÍR LENER sa narodil 10.3.1955 v Beroune. Pre mnohých hokejových odborníkov, je
zaradenie tohto človeka medzi svetové osobnosti hokejovej metodiky prekvapujúce. Hokej nikdy
na profesionálnej úrovni nehral, svojou prácou sa však prepracoval na najvyššie méty. Bol
reprezentačným trénerom Česka, pričom sa rozhodujúcim spôsobom podieľal na zisku titulu
Olympijských víťazov a Majstrov sveta. Ako druhý európsky tréner pôsobil aj v NHL a to v
kluboch Calgary Flames a Florida Panters, ako aj vo švédskej Elitserien. Je absolventom
pražskej FTVS KU, pracoval vo vedeckom výskume a napísal viacero odborných publikácií.
Jeho prínos pre metodiku hokeja spočíva v zavedení sofistikovaných metód preskautingu hry
súperov, pričom na základe týchto analýz získal český hokej najviac úspechov. Pravdepodobne
viacerí z vás mali možnosť sledovať prednášku M. Štrbáka na webinári 6.6., na ktorej hovoril o
Toddovi Woodcroffovi a jeho metódach preskautingu. Lener tento prístup zaviedol do trénerskej
praxe v roku 1995, teda takmer pred tridsiatimi rokmi.
JÁN FILC sa narodil 19.2.1953 v Bratislave. Bol na brankárskom poste aktívnym ligovým
hokejistom a mládežníckym reprezentantom ČSSR. Je absolventom bratislavskej FTVŠ UK,
kde aj pedagogicky pôsobil. Je historicky najúspešnejším slovenským hokejovým trénerom so
ziskom najcennejších medailí na najvyšších svetových podujatiach. Jeho hlavný prínos pre
rozvoj metodiky slovenského hokeja spočíva v zavedení manažérskeho prístupu ku koučovaniu
slovenskej reprezentácie s využitím poznatkov psychológie. V reprezentácii tiež zaviedol
mentálny koučing a individuálnu prácu so svojimi zverencami, čím rozhodujúcim spôsobom
prispel k získaniu najväčších úspechov slovenského hokeja. Do dnešných dní sa tiež výrazným
spôsobom podieľa na vzdelávaní trénerov.
So všetkými z vyššie uvedenými osobnosťami s výnimkou Lloyda Percivala som mal tú česť sa
osobne stretnúť, diskutovať o odborných hokejových problémoch a z niektorými z nich aj
dlhodobo spolupracovať. Cieľom tohto veľmi stručného prehľadu bolo poukázať na skutočnosť,
ako ďaleko je to možné v hokeji dotiahnúť, keď sa cieľavedomo, disciplinovane a na základe
korektných dát využíva najsilnejší nástroj vzdelávacieho procesu a to metodika. Z uvedeného je
jasné, že materiálno-technické podmienky, ako je napr. počet zimných štadiónov, kvalitná
hokejová výstroj, či náležité finančné ohodnotenie trénerskej práce sú síce potrebnými, avšak
nie rozhodujúcimi faktormi pre dosahovanie vrcholovej výkonnosti. Ako som už uviedol,
rozhodujúcim faktorom je jednotná, premyslená a disciplinovane realizovaná metodika športovej
prípravy.
ROZDIEL V KVALITE TRÉNINGOVÉHO PROCESU, RIADIACEHO SA PRINCÍPMI METODIKY
A MEDZI PROCESOM NÁHODNÉHO, NESYSTEMATICKÉHO VÝBERU JEHO OBSAHU.
DÁVNO SÚ PREČ ČASY, keď bolo možné dosahovať vrcholovú výkonnosť tréningovým
procesom postaveným na náhodnom, nesystematickom, čiže na seba nenadväzujúcom výbere
tréningových prostriedkov. Týka sa to športu všeobecne, aj keď je potrebné konštatovať, že
metodika individuálnych športov je v porovnaní s kolektívnymi športovými hrami omnoho
jednoduchšia. Hokej, ktorý sa hrá na šmykľavom ľade s pukom a hokejkou je zo športových
hier, jednoznačne najnáročnejší a z hľadiska multifaktoriálnych potrieb rozvoja telesných

schopností a technických zručností najkomplexnejší. Preto je veľmi dôležité a to zdôrazňujem,
aby výber tréningových prostriedkov na seba nadväzoval v metodicky doporučenom poradí a
intenzite. Pravda, ak taký nástroj má tréner v procese športovej prípravy k dispozícii. Vzhľadom
k môjmu, viac ako 30-ročnému výpadku z aktívnej trénerskej a výskumníckej aktivity,
nedokážem zodpovedne posúdiť, či slovenský hokej má v povedanom kontexte v súčasnosti
takúto komplexnú metodiku k dispozícii. Skôr si myslím že nemá, pričom takáto metodika môže
byť výlučne len produktom “konkurenčného boja myšlienok”, ktoré vznikajú na akademickej
pôde a v samotnom hokejovom hnutí, v ktorom vládne žičlivá atmosféra pre experimentovanie.
V žiadnom prípade takáto metodika nemôže byť produktom jednotlivca, ten v tomto procese
môže hrať len líderskú rolu. V časoch, keď sa výkonnosť hráčov stále zvyšuje a súperiace
družstvá sú čoraz vyrovnanejšie, je výsledok závislý na detailoch. Náhoda, ktorá bola v
minulosti často podmienená hlavne vysokým tréningovým zaťažovaním dávkovaným odhadom
a na základe vlastných skúseností, už dávno stratila svoju váhu. Skrátka nie je tréning ako
tréning. Príliš často sme v športe, hokej nevynímajúc, svedkami toho, že napriek enornému
úsiliu v tréningovom procese, trvalo-udržateľný úspech stále neprichádza. Vysvetlenie, prečo je
to tak, je treba hľadať v kvalite tohto procesu. Tréning, v ktorom sa tréner a športovec spolieha
na náhodu je minulosťou. Sofistikovaný moderný hokej súčasnosti je postavený na odbornom
poznaní, kde tréner a hráč vzájomne chápu procesy v súvislostiach. Mnohí si myslia, že za
efektívnu výučbu je možné považovať takú, v ktorej sa používajú najnovšie výdobytky techniky.
Tak to však nie je. Vzájomné pochopenie súvislostí musí vychádzať z troch hlavných spôsobov
učenia a to deklaratívneho, procedurálneho a ich kombinácie deklaratívno-procedurálneho. A
znovu sa vraciame k téme vzdelanosti. Keď chce niekto pracovať spomínanými metódami, tak
ako to robia v súčasnosti najúspešnejšie hokejové krajiny, musí, či sa mu to páči, alebo nie,
preniknúť aspoň do základov pochopenia činnosti mozgu v priebehu procesov myslenia, teda
do neurovedy. Až na základe toho , zásluhou vlastného poznania a invencie dokáže tréner
vtiahnuť vlastných hráčov do aktívneho prístupu k tréningovému procesu, aby dokázali prijímať,
v dlhodobej pamäti fixovať a podľa potrieb z nej naučené zručnosti a poznatky vyťahovať s
využitím princípu “retrieval practice”. Rozumiem vašim rozpakom nad tým o čom vám hovorím.
Všetky témy o ktorých v prezentácii hovorím a ešte budem hovoriť, by si v procese vzdelávania
trénerov zaslúžili omnoho širší priestor.
POZRIME SA TERAZ DETAILNEJŠIE NA DÔVODY PREČO JE TO TAK. Bez ohľadu na
činnosť ktorú vykonávate, alebo sa chystáte vykonávať, musíte mať najskôr rozplánované ciele,
ktoré chcete dosiahnúť. Zásadným predpokladom takejto práce je, že musíte mať stanovenú
jednotnú metodiku, podľa ktorej budete v tomto procese postupovať. Táto podmienka platí v
celej vertikále, teda riadiaci orgán SZĽH – klub – konkrétne družstvo. Čím viac je táto činnosť
multifaktoriálne podmienená, a hokej z tohto uhla pohľadu patrí k najnáročnejším športom, ako
som už viackrát zdôrazňoval, tým vyššie nároky sú kladené na detailné premyslenie procesov,
ktorými sa chcete k úspešnému výsledku dopracovať. Na tejto ceste musíte mať zároveň
premyslenú aj sieť nástrojov, ktorými budete môcť priebežne kontrolovať efektivitu
realizovaného tréningového zaťaženia, keďže výchova hráča je dlhodobý proces. Mám teraz na
mysli možnosť porovnávania účinnosti realizovaného tréningového procesu v jednotlivých
zložkách športovej prípravy (kondičná, technická, taktická, psychologická …) prostredníctvom
špecificky zostavených testovacích batérií tak, aby bolo možné aspoň na korelačnej úrovni
hľadať vzájomné závislosti premenných a vzťahovať ich k efektivite tohto procesu. Zostavenie
batérií testov je veľmi vážna vec, nemôže byť samúčelné a jeho súčasťou by mali byť testy,
ktoré sa vo svojich charakteristikách približujú hre. Okrem testovacích batérií musí byť preto k
dispozícii aj presne a korektne evidované realizované tréningové zaťaženie. K tomu, buď na
úrovni klubu, alebo SZĽH musí existovať niekto, kto dokáže urobiť z nameraných údajov
regresné analýzy a tiež niekto, kto tieto zistenie dokáže interpretovať v súvislostiach. Ak klub,
resp. SZĽH, nedokáže tieto podmienky zabezpečiť, mal by sa o to pokúsiť v rámci procesu
celoživotného vzdelávania každý tréner, ktorý má ambície stať sa špičkovým. To je však
omnoho náročnejšie a zložitejšie. Podmienkou aplikácie myšlienok, uvedených v
predchádzajúcich vetách, je preto vzdelanostná úroveň všetkých článkov reťazca. Uvedomujem
si, že pre väčšinu tu prítomných to vyzerá ako nerealizovateľná fikcia. Každý, kto sa trochu
“hrabe” v najnovšej odbornej literatúre, tak mohol zistiť, že v niektorých krajinách, ako napr.
USA sú už v týchto procesoch podstatne ďalej, keďže spomínané vzťahy dokážu posudzovať

dokonca až na kauzálnej úrovni. Ako sme na tom v tejto problematike na Slovensku? Po viac
ako 34 rokoch sa podľa informácií ktorými disponujem, obnovilo v mládežníckych kategóriách
systematické testovanie a prostredníctvom regionálnych inštruktorov aj posudzovanie a
oponovanie ročných tréningových plánov. Či dochádza po skončení jednotlivých sezón aj k
vyhodnocovaniu účinnosti realizovaného tréningového zaťaženia na zmenu stavu v
sledovaných parametroch o tom informácie nemám. Ako mi bolo umožnené, mal som 6.6.
prvýkrát možnosť, spoločne s viacerými z vás vidieť v prednáške dr. Filca, že o takýto prístup sa
SZĽH usiluje, pričom za dôležité považujem, že sa na túto cestu vydal. Určite však pre moderné
hokejové trendy nepostačuje len ich kvantitatívne posudzovanie prostredníctvom
percentuálnych zmien v rámci jednotlivých družstiev. Dôležité je, že sa s tým opäť začalo.
Keďže sa najmä posledné tri, štyri roky touto problematikou zaoberám, tak vidím, že v hľadaní
závislostí a súvislostí sme sa ešte nedostali ani na úroveň korelácií a o kauzalite môžeme len
snívať a Američanom závidieť, pričom ešte v roku 1989 sme v tomto boli ďaleko pred nimi.

AKO SME NA TOM S JEDNOTNOU METODIKOU? Jednotná metodika, podľa môjho názoru a
na základe poznatkov ktorými disponujem fungovala do roku 1989 a potom na úrovni klubov
ešte pár rokov doznievala. Výsledky, ktoré priniesla pre československý a slovenský hokej sú
všeobecne známe a netreba ich pripomínať.

 11.6.2021 bol Kongresom SZĽH po dlhých rokoch čakania schválený dokument “DLHODOBÁ
STRATÉGIA PRE SLOVENSKÝ HOKEJ”, ktorého súčasťou je aj pokus o stanovenie jednotnej
metodiky. OTÁZKA: Zdvihnite ruku, koľkí ste ten dokument vôbec čítali a koľkí ho máte
naštudovaný. Ja som ho čítal, ale napriek snahe som sa nedopátral kto boli jeho autori a
nevidel som ani podkladové analýzy na základe ktorých vznikol. Na tom nemusí byť ešte nič zlé,
ak by sme ho považovali len za akési tézy pre detailné rozpracovanie, ktoré by poskytlo
hokejovému hnutiu jednoznačný návod, akou cestou sa bude slovenský hokej uberať ďalej. Či
to bude “fínska, alebo kanadská cesta”, kde budeme stále závislí na nových poznatkoch
vznikajúcich vďaka výskumným sledovaniam v spomínaných krajinách, ktoré zákonite budeme
preberať s istým oneskorením, alebo sa vrátime k slovenskej hokejovej identite, ako o tom často
hovoríme.

 SZĽH NAPRIEK SNAHE SÁM NIČ NEZMÔŽE, ( a to dvakrát podčiarkujem ), keď sa
k tomu nepridajú kluby so všetkými svojimi trénermi a funkcionármi. Nekonštruktívna kritika, bez
priloženia pričinlivých rúk takisto ničomu nepomôže. Keďže sme na trénerskej pôde, tak pod
pričinlivými rukami trénerov na prvom mieste rozumiem proces celoživotného vzdelávania, ktorý
má vo svojich rukách každý tréner, pričom mám na mysli proces samovzdelávania a zdieľania
týchto poznatkov. Nestačí len čakať na to, čo urobí SZĽH a jeho metodická komisia, pretože
proces čakania už trvá tridsať rokov.

 REŠPEKTOVANIE VÝVOJOVÝCH OSOBITOSTÍ – INDIVIDUALIZÁCIA TRÉNINGOVÉHO
PROCESU
Najmä vďaka poznatkom neurovedy, mapujúcimi procesy myslenia a vývojových období mozgu
v ontogenéze človeka, ako aj prepojenia týchto procesov so vzdelávaním a psychológiou, dnes
dokážeme omnoho presnejšie a spoľahlivejšie stanoviť tréningové postupy, ktoré sú vhodné pre
jednotlivé vekové kategórie v rámci štruktúry výchovy hokejistov. Z hľadiska obsahu je toto
veľmi široká téma, ktorá si určite vyžaduje podstatne viac času, ako umožňuje jeden z bodov
mojej dnešnej prezentácie. Keďže však viac času nemáme k dispozícii, pokúsim sa aspoň
stručne niečo načrtnúť.

 SNAHOU KAŽDÉHO TRÉNERA je, bez ohľadu na vekovú kategóriu, dosahovať so svojimi
zverencami čo najlepšie výsledky, pričom v hokeji je dlhodobo zaužívané, že toto porovnávanie
sa realizuje pomocou dosiahnutých výsledkov v hokejových zápasoch. Bolo to tak už od čias
spoločného štátu, je to tak aj v súčasnosti a ak sa niečo nezmení bude aj v budúcnosti a to
nielen na Slovensku, v Česku, či Kanade a USA. Zaujímavé však je, že nie je to tak napr. vo
Švédsku, a pravdepodobne ani vo Fínsku, aj keď tam situáciu detailnejšie nepoznám. (Vo
Švédsku sa prvýkrát hrá o titul majstra krajiny vo veku 16 rokov.) Touto, relatívne veľkou
skratkou som sa dostal, podľa môjho názoru, k najhorúcejšej a zároveň najkontroverzenejšej
téme súčasného mládežníckeho hokeja a to k predčasnej špecializácii, so všetkými jej
dôsledkami. Problém s hraním neprimeraného počtu zápasov, bez ohľadu na vekové kategórie
sa na Slovensku extrémne vyhrotil najmä po roku 2000, keď do toho intenzívne vstúpili aj
rodičia. V Kanade a USA to už bolo podstatne skôr a to v polovici 50-tych rokov minulého
storočia, keď sa problém predčasnej špecializácie riešil v USA dokonca na úrovni vlády. Na
nasledujúcich štyroch obrázkoch sú uvedené názvy prác, ktoré sa zaoberajú touto
problematikou z pohľadu USA a Kanady.

Predstava, že by niekto mal posudzovať žiadúci ontogenetický a športový vývoj jedinca, ktorý
je v súlade s jeho vekovými a individuálnymi osobitosťami, ináč ako prostredníctvom hrania
zápasov, je v našich zemepisných šírkach, v tomto čase a atmosfére, nereálna. V tejto chvíli
nemá preto žiadny význam podrobnejšie hovoriť o problémoch s nedostatočne informovanými,
avšak premotivovanými rodičmi, ktorí si chcú svoje detské nezrealizované osobné sny naplniť
prostredníctvom svojich potomkov, ale aj niektorými trénermi, či dokonca klubmi. Hoci aj tento
problém je pre značnú časť z takto postihnutých rodičov riešiteľný, napr. rôznymi vysvetľovacími
kampaňami, s použitím vyššie spomínaných kníh, ktorých preklad by im mohol byť poskytnutý
buď prostredníctvom SZĽH, alebo aj klubov.

 AKÁ JE CESTA ZO ZAČAROVANÉHO KRUHU PREDSTÁV, že čím v skoršom veku a vo
vysokom objeme dávkovaného, výlučne hokejovo špecializovane zameraného zaťaženia
(vrátane vysokého počtu zápasov), sa začne, tým je šanca, že z malého dieťaťa sa stane
“rozdielový” hráč väčšia? Odpovede na tento okruh otázok je uvedený v názve tejto časti mojej
prezentácie.

JE TO REŠPEKTOVANIE VÝVOJOVÝCH OSOBITOSTÍ KAŽDÉHO DIEŤAŤA A
INDIVIDUALIZÁCIA TRÉNINGOVÉHO PROCESU.

Ak majú tréneri v procese športovej prípravy rešpektovať vekové osobitosti
svojich zverencov prierezovo všetkými mládežníckymi kategóriami, musia mať v
prvom rade sami teoreticky zvládnuté poznatky o vývojových štádiách mozgu a ešte
prinajmenšom poznatky o vývoji kostrového, svalového, nervového a obehového systému
organizmu. Bez zvládnutia týchto poznatkov, ktoré by mali nadobudnúť v procese vzdelávania,
len sotva dokážu kvalifikovane viesť tréningový proces v súlade s rešpektovaním vekových
osobitostí detí. Tieto poznatky sú zároveň nielen argumentačnou bázou vo vzťahu k svojim
zverencom, ale tiež voči ich rodičom, že práca, ktorú vykonávajú je kompetentná a je v záujme
správneho, komplexného a zdravotne nezávadného vývoja ich detí. Napriek obmedzenému
času, ktorý mám stanovený na dnešnú prednášku, je ešte potrebné spomenúť tzv. “okná
príležitostí”, alebo po starom “senzitívne obdobia”, v priebehu ktorých deti reagujú na zaťaženie
citlivejšie a to efektívnejším rozvojom pohybových schopností, ale aj technických zručností. Čo
sa v mladom organizme deje v tzv. senzitívnych obdobiach? K tomu, aby si človek všimol, že v
priebehu doslova pár mesiacov mladý organizmus rýchlo vyrástol, netreba žiadne osobitné
vzdelanie, keď ide o jedinca na ktorého rast nepôsobíte napríklad cieleným tréningovým
zaťažovaním. Opačne je to však, ak vývoj mladého organizmu dávkovaním tréningového
zaťaženia ovplyvňujete takmer každodenne. V takomto prípade však už potrebujete podstatne
širší rozsah spomínaných špecializovaných poznatkov, aby ste svojou činnosťou mladému
organizmu vytvorili priestor na dosiahnutie vrcholovej výkonnosti, avšak až v kategórii
dospelých a to zdôrazňujem.

Nanešťastie, o čom svedčí množstvo príkladov, existuje aj druhá, oveľa horšia možnosť. Horšia možnosť spočíva v tom, že predčasnou akceleráciou výkonnosti už v mládežníckom veku, v dôsledku nadmerného zaťažovania príliš špecializovanou tréningovou záťažou, kam patrí aj vysoký počet odohratých zápasov, mladému organizmu poškodíte nielen v mentálnej oblasti – (hokej ho prestane baviť), ale aj doslova fyzickým poškodením zdravia. Na základe toho, čo som si o tejto problematike v poslednom období preštudoval, hypoteticky konštatujem, že jej teoretickému zvládnutiu sa v procese výchovy trénerov nevenuje dostatok priestoru. V odbornej literatúre sa vedie polemika o preceňovaní významu senzitívnych období, resp. o tom, či zmeškanie týchto príležitostí má ireverzibilný charakter. Napr. pri frekvenčnej rýchlosti sa zdá, že má nevratný charakter, avšak aj v tomto prípade má organizmus k dispozícii tzv. superkompenzačné možnosti. To znamená, že spomínaný hendikep, ktorý vznikol nevhodne zvoleným tréningom v príliš mladom veku je možné “vykompenzovať” napríklad vyšším rozvojom výbušnej sily dolných končatín vo vyšších vekových kategóriách, vrátane seniorov. Už z týchto pár myšlienok je zrejmé, že priestor na podrobnejšie vysvetlenie tejto témy, ktorý mám dnes k dispozícii je príliš krátky na zachádzanie do detailov. Nahradiť je to však možné procesom celoživotného samovzdelávania, pretože na odbornú scénu prichádza takmer každodenne stále viac nových poznatkov.

 AKO BY TEDA TRÉNERI MALI PRISTUPOVAŤ K REŠPEKTOVANIU VEKOVÝCH
OSOBITOSTÍ vývoja ich zverencov? Samozrejme, že existuje široká škála pokynov, čo je
potrebné dodržiavať v procese správnej praxe pri výchove mladej generácie. V tejto chvíli sa
zameriam na dva z nich. V prvom rade je nevyhnutné riadiť sa inkluzívnym prístupom, to
znamená, že ku každému dieťaťu je potrebné pristupovať na báze rovnakého zaobchádzania s
každým z nich. Inými slovami, tréner by nemal mať vytipovaných svojich “miláčikov”, ktorým
venuje viac pozornosti, ako venuje tým, o ktorých si myslí, že na hokej chodia zbytočne, pretože
len čas preukáže, či to bolo naozaj zytočné. Tento prístup je podľa teoretických poznatkov
potrebné zachovať v podstate až do obdobia puberty (ak má niekto predstavu, že je to možné
stanoviť ku konkrétnemu dátumu, tak tak to nefunguje), pričom je dôležité správne posúdiť, či sa
nejedná o vývojovo akcelerovaných, resp. zaostávajúcich jedincov. To, že na inkluzívny prístup
sa zabúda som zažil osobne, keď mi môj 8-ročný vnuk, ktorý sa v tom čase ešte len učil
správne korčuľovať a začal chodiť na tréningy hokeja v jednom nemenovanom klube povedal:
“dedo, tréner sa ma už trikrát opýtal, či ma to ešte baví tam chodiť”. Pritom môj vnuk je
relatívne pohybovo nadaný, chodí na parkúr, nemá žiadny zbytočný tuk, je primerane svalovo
vyvinutý a je výborný žiak v škole, len dedo jeho otcovi povedal, že sa s hokejom nemusí
ponáhľať tým, že by mal začať skôr. Teraz teda trénuje mimo klubu individuálne, keď sa s otcom
chodí baviť korčuľovaním do jedného obchodného centra a ja nemám obavy, že z neho v
budúcnosti nebude dobrý hokejista, ak to sám bude chcieť.

 V druhom rade je potrebné rešpektovať princípy všestranného rozvoja, pričom v najmladších vekových kategóriách, cca do 10 rokov je dôležité vytvoriť dostatok priestoru na trénerom neriadené aktivity, ktoré majú mať čo najpestrejší charakter. Aj pri tomto prístupe je potrebné rešpektovať individuálne osobitosti jednotlivých detí. Pri riadených aktivitách v tomto veku je dôležité zamerať sa na vhodnú voľbu pomeru medzi všeobecným a špecializovaným tréningovým zaťažovaním, pričom v hokeji za špecializované považujeme všetky aktivity na ľade. Pomer všeobecne a všetranne zameraného zaťaženia voči špecializovanému, by mal výrazne a preferovane dominovať v začiatkoch kariéry mladých hokejistov, v čase puberty by sa mal vyrovnať a po jej dovŕšení by už špecializované zaťažovanie malo prevažovať. Aj tu však treba rešpektovať individualne vekové osobitosti vašich zverencov.

 INDIVIDUALIZÁCIU TRÉNINGOVÉHO PROCESU považujem, vzhľadom na nízku početnosť
hráčskej základne v porovnaní so zahraničnou konkurenciou a pomerne rozvinutou materiálno-
technickou základňou, za veľkú príležitosť slovenského hokeja. (Niekto môže namietať, že
máme málo zimných štadiónov, ja si to však nemyslím, ale vôbec nič nenamietam voči výstavbe
ďalších.) K tomuto môjmu presvedčeniu ma na jednej strane vedie poznanie, že využívaním
efektívnych vyučovacích nástrojov, ako to vo svojich výskumoch zistili napr. Eriksson,
Boalerová, Dwecková, Kwick, Oakleyová, Lehrer a ďalší, je možné individuálnym prístupom
dosiahnúť výsledky vrcholovej úrovne. Na druhej strane je potrebné mať na pamäti, že športová
príprava mládeže v malých krajinách nie je založená na princípoch prirodzeného výberu. To
znamená, že keď v Kanade, resp. v USA si môžu intenzívnym špecializovaným zaťažením,
obrazne povedané dovoliť “pokaziť” 9 z 10 mladých hokejistov, u nás a rovnako sa to týka
Švédska, Fínska, Česka, či Švajčiarska, my si nemôžeme dovoliť pokaziť ani jedného. Preto
musia byť aj nároky na vzdelanostnú úroveň našich trénerov podstatne vyššie, ako je to za
morom, resp. v Rusku. Pritom nároky na vzdelanostnú úroveň trénerov napr. v USA sú veľmi
vysoké, keď trebárs držiteľ najčastejšej tzv. striebornej úrovne trénerskej licencie musí zvládať
veľmi náročné požiadavky testov z oblasti fyziológie človeka a telesných cvičení, či motorického
učenia resp. psychológie.

 Otázku, ako je to s nárokmi na širokospektrálnu úroveň poznania držiteľov trénerských licencií na Slovensku, bez konkretizovania jednotlivých športov a pretože to má všeobecnú platnosť, nechám nezodpovedanú. V trénerskej obci na Slovensku voči teoretickému vzdelávaniu vládne značná rezistencia. Mnohí ho považujú za zbytočné a sú presvedčení, že keď im niekto ukáže pár cvičení, ktoré našiel buď na internete, alebo ich priniesol zo Švédska, či Fínska, tak to stačí aby sa stali špičkovými trénermi. Táto skratka vedie do slepej uličky, v ktorej sa podľa môjho názoru v súčasnosti slovenský hokej nachádza.

 PRÍPRAVA INDIVIDUÁLNYCH TRÉNINGOV, v porovnaní s kolektívnymi tréningami je
podstatne náročnejšia nielen na čas, ale aj na úroveň poznania trénera. Pripraviť kvalitný
individuálny tréning je omnoho náročnejšie, ako je príprava kolektívneho tréningu,
prinajmenšom preto, že v rámci neho musí tréner zaisťovať aj spätnú väzbu, teda overovanie
toho, aké pohybové štruktúry si hráč dokázal počas tréningu osvojiť a preniesť do dlhodobej
pamäte. Na overovanie zvládania trénovaných zručností je pri kolektívnom tréningu podstatne
menej času, ako je to pri individuálnom tréningu. Pre mnohých trénerov je preto omnoho
jednoduchšie pripraviť si na kolektívny tréning pár cvičení, ako sa v podstatne širšom rozsahu
venovať oveľa náročnejšej príprave individuálnych tréningov.

ZÁVER
Podľa scenára tejto mojej prednášky ešte mala nasledovať jej posledná časť s názvom:
VZÁJOMNÉ VPLYVY A NEVYHNUTNOSŤ KOORDINÁCIE ZLOŽIEK ŠPORTOVEJ PRÍPRAVY.
Zámerne som ju vynechal, vzhľadom k rozsiahlosti tejto témy. Možno niekedy nabudúce.
Na úplný záver, tak ako som to sľúbil, chcem všetkým oznámiť, že som sa rozhodol v rámci
mojej internetovej stránky hokej-polemika.sk vytvoriť priestor na odbornú polemickú diskusiu
prostredníctvom možnosti publikovania hokejovo tematických príspevkov. Keďže chcem, aby to
bol priestor pre odbornú polemiku, každý, kto bude chcieť prispieť, to bude môcť urobiť len pod
zverejnením svojej plnej identity a pod článkami nebude možné pod rúškom anonymity
bezbreho a argumentami “ad hominem” diskutovať. Samozrejme odborné, faktami podopreté
príspevky budú vítané. Túto moju aktivitu spúšťam v priebehu pár dní, niekoľkými odbornými
článkami, robím to v prospech slovenského hokeja, pričom som o nej vopred informoval
vedenie SZĽH. O tom, že na stránke SZĽH sú zverejnené aj odborné články samozrejme viem.
Ďakujem za pozornosť.Ján Golian

Vymyslieť takýto názov článku v čase, keď spoza každého rohu, na stále, po úspechoch hladných a neubúdajúcich fanúšikov slovenského hokeja, vyskakujú mladí hokejisti slovenskej národnosti, ktorí v ostatných dvoch rokoch ovládli draft NHL, nielen najväčší fanatici z tejto skupiny môžu považovať za bezočivosť. Keďže tento článok je uverejnený na odbornej platforme, určite sa v ňom neuchýlim k povrchnému novinárskemu pohľadu (bez toho, aby som chcel znevažovať ich prácu) na súčasný vývoj v slovenskom hokeji, v kontexte predchádzajúcich dvoch dekád. Tak, ako je to zrejmé zo všetkých mnou doteraz uverejnených blogov na tejto stránke, ako aj v knihe, ktorú som napísal spolu s J. Holkom, môj pohľad bude vychádzať z kritického myslenia, založeného na faktoch, pričom samozrejme s pokorou budem rešpektovať aj názory oponentov. Musia však byť podložené faktami a nielen subjektívnymi názormi, bez hlbšieho ponorenia sa do tejto odbornej problematiky.

 Pozorný čitateľ si nepochybne všimol, že v prvej vete som zámerne použil slovné spojenie hokejista slovenskej národnosti a nie produkt slovenskej hokejovej školy. Podľa môjho názoru by sme si už mohli prestať zakrývať oči pred realitou, prisvojovaním si rozhodujúcich zásluh za výchovu hráčov, z ktorých drvivá väčšina nezískala svoju výkonnosť výlučne a len vďaka slovenskej hokejovej škole, ako sa to, akoby mimovoľne, deje teraz a pozrieť sa pravde do očí. (Nikdy a na žiadnom mieste som nepovedal, že istý percentuálny podiel na ich výchove nemá aj slovenský hokej.) Tak, ako sme v minulosti boli hrdí na Stana Mikitu, na ktorého hokejovom vývoji nemala slovenská hokejová metodika žiadnu zásluhu, následne na konci éry socializmu (aj keď hovoriť vtedy o tom bolo opovážlivosťou a keď, tak znevažujúco), sme boli oprávnene hrdí na vrcholovú výkonnosť emigrantov z československej hokejovej školy, (mená sú všeobecne známe a netreba ich pripomínať). Tak ešte neskôr, po zmene spoločenských pomerov, v čase, kedy už navyše hráči vychovaní spoločne zdedenou československou hokejovou metodikou, pôsobiaci v NHL, mohli našu krajinu aj reprezentovať, vtedy bolo správne zásluhy za ich výchovu v mládežníckych kategóriách, pripísať výlučne slovenskej hokejovej škole. Napriek tomu, pri takto smerovaných úvahách aj v tom čase, niektorí akoby pozabudli a neradi pripúšťali fakt, že na profilácii ich vtedajšej aktuálnej výkonnosti v kategórii dospelých, mali leví podiel aj samotní hráči a prostredie NHL, ktoré ich formovalo.

Stručná analýza niektorých vybratých príčin súčasného stavu

 Súčasná situácia, v porovnaní s obdobiami, ktoré som popisoval v predchádzajúcom odstavci, je však už zásadne iná. Po mnohých rokoch pôstu sa v ostatných dvoch draftoch opäť objavili aj mladí Slováci. Až na pár výnimiek (Nemec, Mešár, Pekarčík) väčšina ostatných dosiahla výkonnostnú úroveň zodpovedajúcu požiadavkám draftu, vo vekovom období 15 až 18 rokov, teda keď je to z ontogenetického hľadiska rozhodujúce, v zahraničných mládežníckych kluboch, buď na severe Európy, častejšie však na americkom kontinente. Aj u trojice mien uvedených v zátvorke, ak by sme chceli detailnejšie spoznať pozadie ich výkonnostného rastu, by bolo potrebné podrobnejšie preskúmať faktory, ktoré sa o to najviac pričinili. Inými slovami zistiť, do akej miery to bol osobnostný podiel hráčov samotných a do akej miery to boli používané metodické postupy ich mládežníckych klubových trénerov. Hlbšie pátrať po týchto príčinách je však kontraproduktívne a preto hráčov spomínaných v tomto odstavci považujem výlučne za produkt slovenskej mládežníckej hokejovej školy. Čo sa teda zmenilo v porovnaní s obdobím, keď sme v kategórii seniorov, dokonca až v samotnej NHL, mali desiatky produktov slovenskej hokejovej školy pripravujúcich sa v predpubertálnom a pubertálnom veku v domácich podmienkach a dnes sa pri zostavovaní mládežníckych reprezentačných družstiev spoliehame hlavne na hráčov pôsobiacich v zahraničí?

 Pozrime sa na to z dvoch vybratých uhlov pohľadu, pretože na komplexnú analýzu určite nestačí len názor akokoľvek fundovaného jedinca a ani rozsah krátkeho článku. Prvým je vzdelanostná úroveň slovenskej trénerskej hokejovej školy a proces ich výchovy a vzdelávania, ako aj vývoj početných stavov trénerov pre potreby SZĽH v kontexte stavu a vývoja počtov klubov a ich hráčskej základne. Druhým, uhlom pohľadu, ktorý však úzko súvisí s prvým, je zdôvodňovanie príčin úspešných, resp. neúspešných výsledkov mládežníckych reprezentácií faktorom náhodilosti. Na Slovensku, ale aj v Česku tomu hovoríme, že konkrétny ročník reprezentácie je buď vydarený, alebo nevydarený. V krajinách, kde je proces výchovy založený na trvalo udržateľných princípoch jednotnej metodiky, založenej na dátach (Fínsko, Švédsko), faktor náhodilosti má len okrajový význam. Tento druhý uhol pohľadu sa však opiera výlučne o subjektívne posudzovanie, ktoré má len málo spoločné s odbornými spôsobilosťami ľudí komplexne zabezpečujúcich výchovu mladých hráčov a teda netýka sa len spôsobov práce trénerov.

 Týmto siahodlhým úvodom som sa pokúsil navodiť súvislosti, aby som sa dostal k téme, na ktorú je zameraný tento blog. Určite nie je cieľom tohto článku osobná kritika a znevažovanie práce slovenských (nielen hokejových) trénerov, pretože aj oni sú produktom doby, keď spoločnosť ako celok nemá jasne nastavený systém hodnôt a významu vzdelávania. JEHO HLAVNÝM CIEĽOM JE POKÚSIŤ SA MOTIVOVAŤ ICH K PRÁCI ZALOŽENEJ NA VEDECKOM POZNANÍ, CELOŽIVOTNOM VZDELÁVANÍ A HLADE PO NOVÝCH INFORMÁCIÁCH.

 Ešte predtým, ako sa budem venovať samotnému obsahu tohto článku začnem netradične. O tom, čo dokáže so športovcom urobiť cielene zameraná príprava (netvrdím že spĺňajúca kritériá harmonického rozvoja jedinca), si pozrite na nasledujúcom videu. Autentickosť a vykonateľnosť tejto činnosti si môžete overiť na viacerých sociálnych sieťach so zdieľanými videami v podaní viacerých aktérok.

Nie je obvyklé do blogov zaraďovať demonštračné videá, chcem však týmto extrémnym príkladom poukázať na silu cielene zameraného tréningu, a z toho vyplývajúcich možností presadenia sa pre zdravých, odhodlaných a správne vedených jedincov. Za správne vedených jedincov je však zodpovedný systém, v ktorom hrá kľúčovú úlohu vzdelanostná úroveň trénerov. Týmto videom chcem poukázať na neuveriteľnú plasticitu mozgu, prostredníctvom ktorej sa vytvárajú neurónové siete, umožňujúce zvládanie doslova krkolomných pohybových štruktúr, aj keď si uvedomujem, že šport ako je hokej, k tomu musí pridať aj niečo navyše a to herné myslenie. Nikde v odbornej literatúre však nenájdete dôkaz, že aj to sa nedá správne vedeným tréningom naučiť, práve naopak. Týmto tvrdením určite nechcem spochybňovať aj názory, že dosahovanie vrcholovej výkonnosti v dospelosti je podmiené výlučne zdedenými danosťami. To by však bolo na omnoho dlhšiu diskusiu. Ja sa vo svojich stanoviskách prikláňam k najnovším, vedeckými poznatkami podloženým názorom, že geneticky je pravdepodobne podmienené fungovanie pracovnej pamäte jedinca, ktorá hrá rozhodujúcu úlohu nielen v procese učenia, ale aj v procese realizácie naučeného, teda natrénovaného. Tú je však možné, správne volenými metódami učenia, veľmi dobre formovať a to procesom procedurálneho (používa sa aj termín procesného) a kombinácie deklaratívno-procesného učenia. Problematika vzájomnej prepojenosti vzťahov a súvislostí medzi neurovedou, pedagogikou a psychológiou, je však podstatne zložitejšia a rozsiahlejšia a ktorú na tomto mieste nemá zmysel podrobnejšie rozoberať a tým odpútavať pozornosť od hlavnej témy blogu. Možno niečo viac o tejto téme niekedy nabudúce.

Vzdelanostná úroveň slovenskej trénerskej hokejovej školy a jej porovnanie s vyspelým svetom

 Rád by som na začiatku nosnej časti článku pripomenul, že československý hokej sa v minulom storočí dostal na svetový piedestál nie kvôli materiálno-technickému zázemiu, alebo nejakým mimoriadnym predispozíciám ľudí žijúcich v spoločnom štáte, ale kvôli usilovnej, cieľavedomej, ale najmä hlboko premyslenej a metodicky usporiadanej práce. (Podrobnejšie o tom píšem v spomínanej knihe a v článkoch na mojom blogu.) Aj slovenský hokej vďaka tomu získal svoje najväčšie úspechy. Pekingský bronz z OH je však už z iného cesta a aj jeho “príčiny” sú prostredníctvom súvislostí nepriamo vysvetľované aj v tomto článku.

 Pri analytickom pohľade na odbornú úroveň slovenskej hokejovej školy z historického hľadiska, reprezentovanú záujmom zahraničia o prácu našich trénerov a jej porovnaním s vývojom vo svete, sledujeme zaujímavý trend. Kým pred 50-timi rokmi, ale ešte aj začiatkom nového milénia, bol o československých trénerov (vrátane slovenských) v zahraničí extrémny záujem, dnes je výnimkou (aj to len zriedkavo v hokejovo vyspelých krajinách), ak na striedačke niektorého tímu vidíte nejakého Slováka. Keď v sedemdesiatych rokoch minulého storočia bol reprezentačným trénerom seniorov Fínska Gustáv Bubník, či množstvo aj slovenských hokejových trénerov v tom čase, ako napr. Horský, Ján Starší, Golonka, Šupler a množstvo ďalších, pôsobilo v najvyšších súťažiach v európskom zahraničí, dnes na to môžeme len s nostalgiou spomínať. Niekde sa zrejme stala chyba. Z hľadiska súčasnej situácie slovenského hokeja by však v tejto chvíli nebolo konštruktívne a ani správne, keby to bolo stotožňované s menami konkrétnych osôb, resp. konkrétnym časom vymedzeným obdobím, pretože tento zlom nenastal zo dňa na deň. Situácia v našom hokeji v súčasnosti dospela do bodu, keď na lavičkách slovenských extraligových tímov sa to len tak hemží zahraničnými trénermi a aj na reprezentačnej striedačke seniorského Á-čka už máme v poradí tretieho zahraničného trénera. Som si však istý, že tento jav nespočíva len v globalizácii, ale že jeho príčiny majú podstatne hlbšie korene. Je to daň za profiláciu sa slovenskej spoločnosti po politickej zmene v rokoch 1989 a 1993. Domnievam sa však, že ak sa chceme udržať vo svetovej hokejovej špičke, nastal čas na systémovú zmenu aj v tejto oblasti, založenú na analýze exaktných dát a nie na subjektívne formulovaných názoroch. Nikdy som nepochyboval o tom, že každý kto sa zapojil do práce v hokejovom hnutí, to robil úprimne s cieľom pomôcť rozvoju slovenského hokeja. Z histórie však vieme, že každá, teda aj nesprávne zvolená cesta bola na začiatku dláždená dobrými úmyslami.

 Kľúčovou otázkou v týchto súvislostiach je, či sa výchova a z toho plynúca vzdelanostná úroveň slovenských hokejových trénerov uskutočňuje v súlade so svetovými trendami, alebo už nezodpovedá potrebám moderného hokeja? Pokúsim sa preto hlbšie pozrieť nielen na formy tohto procesu, ale aj na jeho obsahovú stránku.

Proces výchovy a vzdelávania hokejových trénerov na slovensku

 Pozrime sa preto spoločne na proces, produktom ktorého sú tréneri, ktorí svojou odbornou prácou majú garantovať výchovu vrcholových hokejistov trvalo udržateľným spôsobom tak, aby pre slovenský hokej zabezpečili stále miesto vo svetovej špičke. SZĽH, ako hlavný odberateľ produktov špecializovaného trénerského vzdelávania, v spolupráci s inštitúciami na to určenými, teda akreditovanými odbornými fakultami, zabezpečuje proces vzdelávania a následne licencovania hokejových trénerov. Až na pár, aj keď dôležitých rozdielov, ktorými sa však na tomto mieste nebudem zaoberať, to bolo tak aj v minulosti a na súčinnostnom vzťahu medzi SZĽH a vysokoškolskými fakultami, v súlade s platnými zákonmi SR (Zákon o vysokých školách, Zákon o športe …) to má fungovať aj dnes. Otázka v týchto súvislostiach teda znie: Je proces výchovy a vzdelávania slovenských hokejových trénerov vedený a riadený v súlade s uvedenými zákonmi a je spolupráca na tomto procese založená na vzájomnej koordinácii nielen po organizačnej, ale aj obsahovej stránke medzi SZĽH a vysokoškolskými inštitúciami? Formálne určite áno, pretože keby to tak nebolo, malo by to právne dôsledky. Moderný hokej súčasnosti však potrebuje podstatne viac, ako je len formálna spolupráca. Potrebuje to, čo funguje vo vyspelom hokejovom svete, teda spoluprácu založenú záväzných zmluvných vzťahoch a rešpekte, ako to vidíme napr. v Česku, resp. Švédsku či Fínsku.

 Bez toho aby som bol osobný a posudzoval personálne zabezpečenie výchovno-vzdelávacieho procesu v období samostatnosti SR na fakultách a v riadiacom hokejovom orgáne, disponujúcich v zmysle Zákona o vysokých školách a Zákona o športe spôsobilosťami poskytovať odborné vzdelanie a udeľovať licencie, sa pokúsim pozrieť na podmienky ich získavania. To znamená, že do akej miery je ľahké, resp. ťažké tieto stanovené podmienky splniť. Inými slovami, čo všetko o tréningovom procese, vedení a riadení hokejového družstva v širších súvislostiach, musí kompetentný tréner a učiteľ vedieť, aby bol v tomto procese úspešný. Kvalita vzdelávacieho procesu by mala byť zabezpečená akreditačným procesom, ktorý každá fakulta s konkrétnymi spôsobilosťami musí, v súlade so zákon stanovenými podmienkami, pravidelne absolvovať. Platí to vo všeobecnosti, avšak pretože mám na mysli konkrétne hokej, moje úvahy sa budú týkať výlučne tejto špecializácie. Samozrejme najviac na kvalite tohto procesu musí záležať “odberateľovi” produktov vzdelávacieho procesu, teda v podmienkach Slovenska riadiacemu orgánu, ktorý túto činnosť musí zabezpečovať prostredníctvom svojich odborných komisií, resp. konkrétnych profesionálnych pracovníkov. Je to v prvom rade SZĽH, ktorý musí sledovať kvalitatívnu úroveň vzdelávacieho procesu na príslušných fakultách (ak mám správne informácie, tak vzdelávacími spôsobilosťami pre výučbu trénerov na Slovensku popri FTVŠ UK disponujú ešte najmenej 4 fakulty) a tiež musí vznášať požiadavky na zmeny tohto procesu v súlade s najnovším poznaním. Tento proces sa samozrejme musí riadiť písomne dohodnutými pravidlami. Pre ilustráciu uvádzam, že v Česku, kde tiež existuje viacero akreditovaných fakúlt so spôsobilosťami vychovávať trénerov, ČSLH do licenčného konania akceptuje výlučne odborné vzdelanie získané na Karlovej univerzite v Prahe a Masarykovej univerzite v Brne. Rovnako je to aj vo Fínsku a predpokladám, že aj vo Švédsku. To uvádzam len vo vzťahu k formálnej stránke procesu vzdelávania.

 Pre posúdenie obsahovej stránky procesu výchovy a vzdelávania hokejových trénerov je potrebné porovnať študijné programy, ktoré vyššie spomínané vysokoškolské inštitúcie pri štúdiu uplatňujú. V dnešnej dobe, ak to niekoho zaujíma, to môže urobiť každý, kto o to má záujem, pretože v súlade s ETCS, teda prenosu a zhromažďovania kreditov v rámci európskeho systému vysokoškolského vzdelávania a tzv. Bolonského procesu, čiže vybudovania Európskeho vysokoškolského priestoru, sú tieto informácie verejne dostupné. Už pri zbežnom porovnávaní týchto dokumentov napr. s českým, resp. fínskym obsahom vzdelávania hokejových trénerov sú zrejmé rozdiely v ich obsahovom zameraní. Toto zistenie určite nie je neočákavané, pretože žiadna diverzita zohľadňujúca regionálne osobitosti, nikdy nie je na škodu. Podstatné je, že pokiaľ fínsky systém vzdelávania je viac zameraný na aktívnu úlohu študentov v procese, teda na samostatnú praktickú stránku procesov učenia, slovenský (do určitej miery aj český) systém vzdelávania má omnoho konzervatívnejší charakter s dominantným postavením učiteľa, čo je nielen podľa môjho názoru hlavnou príčinou nášho zaostávania a dôsledkom toho je aj zvýšený záujem po nových informáciách hladných adeptov trénerského povolania zo Slovenska študovať v zahraničí, najmä vo Fínsku. To samozrejme nie je jediný rozdiel, pričom všetky existujúce by mali mať podrobne naštudované orgány, ktoré sú za výchovu a vzdelávanie trénerov zodpovedné. Až na základe komplexného posúdenia týchto rozdielov by mali v spolupráci buď s jednou vybratou, alebo všetkými fakultami s odbornými spôsobilosťami, pristúpiť ku korekciám v študijných programoch. Osobne sa prikláňam k názoru, že by to mala byť len jedna fakulta a to FTVŠ UK v Bratislave, vzdelanie z ktorej by bolo podmienkou pre udelenie licencie úrovne A+. Dôvody prečo práve FTVŠ UK sú nielen historické. To je však na rozhodnutí SZĽH.

Potreby počtov trénerov pre szľh pre zabezpečenie udržateľnej úrovne slovenského hokeja

 Početnosť a kvalifikačná štruktúra slovenských hokejových trénerov je registrovaná v databázach SZĽH. Treba si uvedomiť, že ide len o trénerov, ktorým bola udelená, po skončení predpísaných typov vzdelávania a školení nová licencia, resp. si licenciu v procese doškoľovania obnovili. Avšak skutočný počet tých, ktorí absolvovali proces špecializovaného trénerského vzdelávania, ale s aktívnou trénerskou činnosťou vôbec nezačali, resp. tých, ktorí ani nepožiadali o vydanie trénerskej licencie, alebo im jej platnosť vypršala z dôvodu, že sa jej už v súčasnosti nevenujú je však podstatne vyšší. Z hľadiska kvantitatívnych potrieb SZĽH je dôležité, či je na “slovenskom hokejovom trhu” ponuka trénerov dostatočná, alebo nie. Na rozdiel od minulosti, pričom mám na mysli sedemdesiate a osemdesiate roky minulého storočia, je v súčasnosti, vzhľadom k početnosti hráčskej základne, ako aj počtu aktívnych klubov, prebytok vyškolených absolventov, ktorí disponujú vzdelaním oprávňujúcich ich vykonávať trénerskú prácu. Podstatne zásadnejšou a dôležitejšou otázkou však je, či kvantita garantuje aj kvalitu, pretože tá by mala vyplývať z prirodzeného konkurenčného boja. Na Slovensku však “papier” o absolvovaní akejkoľvek úrovne vzdelávania automaticky neznamená aj kvalitu osvojených poznatkov, ako o tom píšem v predchádzajúcich častiach tohto článku. Keďže však pri projektovaní akýchkoľvek zámerov každá organizácia potrebuje aj kvantitatívne údaje, pozrime sa na početné stavy a kvalifikačnú štruktúru vyškolených a licencovaných trénerov vzhľadom k súčasným potrebám, ako aj rozvojovým zámerom, tak ako sú uvedené v strategickom dokumente prijatom Kongresom SZĽH v roku 2021. Údaje som získal z databáz FTVŠ UK (bohužiaľ len od školského roku 2004/05) a zo štatistík SZĽH.

 Komentár k tab.1: V prvom číselnom stĺpci sú uvedené počty trénerov jednotlivých kvalifikačných stupňov, ktorí majú vydanú licenciu platnú do roku 2026. V druhom stĺpci sú uvedené počty trénerov, ktorých kluby nahlásili do štatistiky SZĽH k dátumu 31.7.2023 a ktorí budú pôsobiť v sezóne 2023/2024. (Tento údaj k dátumu písania článku ešte nebol kompletný, pretože niekoľko klubov si ešte nesplnilo nahlasovaciu povinnosť.) V ostaných stĺpcoch je podľa hlavičky uvedený stav v predchádzajúcich sezónach, pričom tieto údaje potvrdzujú kvantitatívny vývojový trend. Z uvedenej štatistiky vyplýva, že počty vyškolených a licencovaných trénerov pri porovnaní s počtom klubov a družstiev, aktívne pôsobiacich v súťažiach riadených SZĽH, vysoko prekračujú potreby súčasného slovenského hokeja. Navyše tento parameter znamená, že by mal byť vytvorený dostatočný prirodzený konkurečný tlak na zvyšovanie vzdelanostnej úrovne trénerov, teda nepriamo by mal vyjadrovať hlad po najnovších teoretických a praktických poznatkoch, aby sa dokázali v trénerskej praxi presadiť. Teoreticky vyzerá byť všetko v najlepšom poriadku a mladí hráči, pre svoj osobný hokejový rast majú k dispozícii z kvantitatívneho a kvalitatívneho hľadiska vyjadreného absolvovaným vzdelaním, tú najvyššiu odbornú kvalitu. Prečo potom v stále vyšších počtoch odchádzajú už v mladom veku trénovať do zahraničia, kde je to po všetkých stránkach náročnejšie a ťažšie nielen z ekonomických, ale aj pedagogických dôvodov? Niekde je zrejme chyba a aj keď sa to ťažko pripúšťa, vyzerá to tak, že problém nespočíva v priznanej úrovni vzdelania trénerov, ale v jeho kvalite, pričom tento vývojový trend má dlhodobý charakter.

Ako je uvedené v texte vyššie, okrem FTVŠ UK majú odbornú spôsobilosť poskytovať najvyššiu úroveň trénerského vzdelania aj ďalšie slovenské fakulty. Údaje o množstve takto vyškolených absolventov nie sú však v štatistike SZĽH k dispozícii žiadne údaje. Keď sa však podrobnejšie pozrieme na údaje uvedené v tejto tabuľke, tak je z nich zrejmé, že samotná bratislavská fakulta ich pre potreby SZĽH dokáže vychovať dostatočný počet a to v nich nie sú započítaní absolventi, ktorí špecializované hokejové trénerské štúdium ukončili pred školským rokom 2004/2005 v rokoch slovenskej samostatnosti, resp. ešte predtým. To číslo by bolo ešte oveľa vyššie a držiteľov licencie A +, ako vyplýva z tab.1 by mohlo teoreticky byť výrazne viac, ako 103, ak by o jej vydanie boli požiadali. A to hovorím len o držiteľoch licencie A +, pričom k dispozícii je ešte aj 132 trénerov s priznanou licenciou A. Tým v žiadnom prípade nechcem povedať, že hokejovú trénerskú špecializáciu nemôže študovať každý kto chce a že tento proces treba regulovať. Práve naopak, z takého vývoja by slovenský hokej a jeho kluby mal vyťažiť čo najvyššiu kvalitu. Bez úzkej a prepojenej spolupráce medzi vzdelávacími inštitúciami a riadiacim orgánom SZĽH to však bude len sotva možné, pretože zväz je tou inštitúciou, ktorá má na vysokoškolské inštitúcie nanášať požiadavky na odbornú úroveň vzdelávania a tie ich majú prostredníctvom svojich náležite vzdelaných a odborne spôsobilých pedagógov zabezpečiť. Či to tak je, alebo nie je, to už ja nemienim posudzovať, pretože o tom najlepšie vypovedá dopyt po našich tréneroch v hokejovo vyspelých krajinách, ako o tom píšem v texte vyššie.

Úlohou tejto stručnej tabuľky je informácia o početných stavoch hokejových klubov na Slovensku a v ich rámci existujúci počet vytvorených družstiev. Keď tieto údaje doplníme o počty hráčov a hráčiek evidovaných v databázach SZĽH, ktoré oscilujú okolo čísla 10 000, (pričom v súťažiach organizovaných SZĽH ich pôsobí len okolo 6 000) vo vzťahu k počtom disponibilných trénerov máme relatívne komplexnú informáciu o zabezpečení procesu športovej prípravy v celej vertikále. V kontexte so zámermi SZĽH, vyplývajúcimi z Dlhodobého strategického plánu rozvoja slovenského hokeja, podľa ktorého by sa mal členská základňa rozšíriť až na 20 000, by problematika kvantitatívneho zabezpečenia dostatkom trénerov nemala byť žiadnym problémom. V kvantite však dosahovaná úroveň šlovenského hokeja nespočíva. (Aby som príliš nerozširoval rozsah tohto článku, pre tých, ktorí chcú o tom vedieť viac doporučujem si pozrieť tabuľku č.13 a text na str. 249 až 256 v už spomínanej mojej a Holkovej knihe, kde sa nachádzajú aj porovnania s vyspelým hokejovým svetom. Napriek tomu, že tieto údaje sú trochu staršie, zachytávajú však trend.)

 Ak by sme mali posudzovať rejting slovenského hokeja nepriamo a to vzdelanostnou úrovňou hokejových trénerov, tak by mal byť absolutnou svetovou špičkou, pričom na lavičkách klubov a reprezentácií by mali sedieť, podobne ako je to vo Fínsku, Švédsku či Česku (až na jednu v súčasnosti už neplatnú výnimku), výlučne slovenskí tréneri a desiatky z nich by mali pôsobiť v zahraničí. V tomto kontexte je nielen laickej športovej verejnosti jasné, že s procesom vzdelávania trénerov niečo nie je v poriadku a zodpovední riadiaci pracovníci a funkcionári SZĽH by sa prioritne mali touto problematikou zaoberať.

Návrhy na opatrenia a záver

 Zásadnou otázkou, v kontexte s vyššie napísaným textom je, že akú mieru dôležitosti prikladá riadiaci orgán SZĽH významu potreby zásadnej reformy v oblasti vzdelávania trénerov. Napriek slovným deklaráciám o potrebe inovatívneho prístupu k tomuto procesu, v realizačnej praxi sa to zatiaľ tak nejaví. Uvedomujem si, že toto moje tvrdenie narazí na nesúhlas mnohých zainteresovaných. Dospel som však k nemu na základe štúdia materiálov súvisiacich so vzdelávaním zverejnených na internetovej stránke SZĽH, ako aj z osobných skúseností, ktoré som získal svojou účasťou na podujatiach organizovaných odbornými orgánmi zväzu v roku 2023, ako aj diskusiami s viacerými príslušníkmi trénerskej hokejovej obce a to nielen pri písaní už spomínanej knihy. Diskusie s trénermi prebiehali s dvomi odlišnými, názorovo relatívne vyhranenenými tábormi. Skupinou, ktorá sa viac spoliehala na hráčske skúsenosti z vlastnej aktívnej hráčskej kariéry a nanajvýš pripúšťala možnosť naučiť sa pár poznatkov z hokejovej špecializácie. Táto skupina zároveň bola presvedčená, že k práci ktorú vykonávajú, až tak veľmi nepotrebujú nové teoretické poznatky všeobecného a interdisciplinárneho charakteru. Druhá, podotýkam, že menšinová skupina s progresívnym nastavením, to videla opačne. Tieto moje zistenia a poznatky ma vedú k názoru, že v prístupe k vzdelávaniu trénerov je potrebné vyvinúť podstatne viac úsilia, aby sa to zmenilo, pričom treba prijať systémovo založené opatrenia.

Moje návrhy opatrení by som zhrnul do štyroch základných oblastí:

V prvom rade je potrebné pristúpiť ku korekciám obsahovej stránky vzdelávacieho procesu a to najmä jej všeobecného základu. K obsahu špecializácie až také zásadné pripomienky nemám, tie sa skôr dotýkajú uplatňovaných metód vzdelávania. Inou otázkou však je, v akom časovom horizonte, vzhľadom k univerzitným akreditačným pravidlám, je možné k riešeniu tejto problematiky pristúpiť. Vzhľadom k tomu, že podľa mojich informácií akreditačný proces fakúlt UK prebehol v prvom polroku 2023, veľa možností na zmenu študijných programov v súčasnosti neexistuje, niektoré však áno.

V druhom rade je potrebné zaoberať sa už spomínanými metódami výučby, ktoré sa v procese vzdelávania hokejových trénerov využívajú. Ja si samozrejme uvedomujem ekonomické, organizačné a hlavne personálne limity tohto procesu. V súčasnosti je však už neudržateľné a odborne nezdôvoditeľné, aby mali dominanciu konzervatívne vyučovacie metódy, ktoré sú na základe vedecky overených poznatkov, podstatne menej efektívne, pričom študent si z takto prezentovaného vzdelávania dokáže do dlhodobej pamäte uložiť podstatne menej informácií a navyše si tieto prežité metódy následne prenáša do vlastného trénerského pôsobenia.

V treťom rade je potrebné zamerať sa na proces examinácie naučených poznatkov s ohľadom na potrebu celoživotného vzdelávania. To znamená, že musia byť exaktne kvantifikované kritériá, na základe ktorých bude možné jednoznačne rozhodovať, či príslušný frekventant požadovaný obsah učiva aj aktívne zvláda, alebo nie. Rovnako bude potrebné inovovať aj formy, ktorými študent má preukazovať svoju samostatnú prácu na určenej problematike. Týka sa to nielen vypracovania záverečnej práce, ale aj publikačnej, prípadne prednášateľskej činnosti v závislosti na kvalifikačnom stupni vzdelávania. Žiadny článok procesu vzdelávania trénerov by nemal podliehať subjektívnemu posudzovaniu, že absolvovanie štúdia je príliš náročné , teda ťažko dostupné, alebo naopak príliš ľahké.

Vo štvrtom, podľa mňa kľúčovom bode, to musí byť SZĽH, kto zásadným spôsobom, smerom k vzdelávacím inštitúciám preberie líderskú pozíciu a zodpovednosť za vývoj v tejto oblasti, aby nemusel len pasívne vyčkávať, akých a na akej odbornej úrovni pripravených absolventov mu verejný vzdelávací systém bude ponúkať, ako sa to deje v súčasnosti.

Druhá, tretia a štvrtá oblasť však úzko súvisia a naväzujú na vyriešenie problematiky uvedenej v prvom bode.

Ján Golian

Úvod

 Hľadanie optimálnych ciest, umožňujúcich v cieľovej kategórii dospelých dosahovať vrcholovú výkonnosť, čo v hokeji reprezentuje úspešná kariéra najmä v kanadsko-americkej NHL, či pôsobenie v prestížnych európskych hokejových ligách a národných výberoch, je najdôležitejšou úlohou procesu výchovy hokejistov. K dosiahnutiu tohto cieľa vedie, v nemilosrdnom konkurenčnom boji, len neustále sa vyvíjajúci, detailne premyslený a aktuálnymi vedeckými poznatkami podložený systém športovej prípravy mládeže. V dnešnej, informáciami rôznorodej kvality nabitej dobe, je preto mimoriadne dôležité vedieť sa orientovať a rozlišovať overené fakty, od častokrát vedou neoverených názorov, ktoré však v mnohých prípadoch nielen laická verejnosť považuje za relevantné. Čím ďalej, tým viac sa ukazuje, že pre dosiahnutie úspechu nepostačujú len získané skúsenosti. Táto skutočnosť preto akcentuje potrebu nepretržitého celoživotného vzdelávania, čo platí hlavne pre trénerov, ale musí to byť v kontexte poznatkov neurovedy, pedagogiky a psychológie. Aktívnu rolu v tomto procese musia hrať aj športovci, ktorí sú cieľovou skupinou tohto snaženia. Poďme sa preto prostredníctvom tohto príspevku podrobnejšie pozrieť na jeden z množstva problémov, ktoré podľa môjho názoru do procesu výchovy mladých hokejistov vstupujú najviac, a to je problematika ranej špecializácie.

Súčasný stav

 Nielen v hokejovej, či na šport vo všeobecnosti zameranej odbornej verejnosti prevláda názor, že v čím skoršom veku, väčšom objeme a intenzite sa započne so špecializovanou športovou prípravou, tým sa mladým adeptom športu poskytne väčšia konkurenčná výhoda v porovnaní s rovesníkmi, ktorí tak neučinia. Tento trend sa v hokejovo vyspelých krajinách, najmä v Kanade objavil už v štyridsiatych rokoch minulého storočia a v Európe, hlavne v bývalom Sovietskom zväze a Československu to bolo so spozdením cca 15 až 20 rokov. Samozrejme tento trend sa netýkal výlučne hokeja, ale prierezovo športu vo všeobecnosti. Dôkazom tohto môjho tvrdenia je množstvo zverejnených publikácií a článkov, z ktorých niektoré sú uvedené na konci tohto článku. Otázka na záver tohto odstavca znie: platí teda predpoklad, že v čím skoršom veku dieťaťa sa započne so špecializovanou športovou prípravou, tým sa zvyšuje šanca na dosiahnutie vrcholovej výkonnosti v dospelosti, alebo neplatí?ˇ

  Pravdou je, že na takto jednoznačne naformulovanú otázku nie je možné nájsť jednoznačnú odpoveď o čom svedčí aj množstvo polemických diskusií a na ne nadväzujúcich rozhodnutí riadiacich orgánov, nielen v slovenských hokejových kruhoch, ale vo vyspelom športovom svete vo všeobecnosti. Z histórie poznáme príklady, keď už vo veľmi mladom veku dokázali a v rôznych odvetviach niektorí výnimoční jedinci dosiahnuť a následne celý produktívny vek rozvíjať vrcholové majstrovstvo (napr. Mozart a mohol by som vymenovať aj ďalších). Na rozdiel napr. od kultúry, umenia, či vedy, v športe, hokej nevynímajúc, existuje však oveľa vyšší výskyt mladých športovcov, ktorí boli v školskom veku výnimoční, avšak, ak to vôbec po kategóriu dospelých dotiahli, tak sa tam nedokázali presadiť. V ďalšom texte sa preto pokúsim zamyslieť nad niektorými z príčin tohto stavu, ktoré považujem za najdôležitejšie, pričom všetky úzko súvisia s ontogenetickým vývojom jedinca.

 V prvom rade by som rád upozornil na dĺžku trvania procesu špecializovanej športovej prípravy mládeže v hokeji. Aj keď je to v závislosti na druhu športu rozdielne, vo všeobecnosti platí, že tento špecializovaný proces by nemal trvať viac ako desať rokov. Cieľom tohto procesu by malo byť, že keď je mladý hokejista na prahu postpubertálneho veku, mal by byť pripravený a schopný v kategórii dospelých (aj keď je to individuálne) cca ďalších 15, výnimočne 20 rokov znášať vrcholové zaťaženie v tréningoch a v zápasoch podávať vrcholné výkony. V tomto kontexte považujem za nesprávne, keď sa pre deti v predpubertálnom a čiastočne aj v pubertálnom veku stanovujú ciele dosahovať vysokú špecializovanú výkonnosť reprezentovanú umiestnením v tabuľkách v rôznych regionálnych, národných, či dokonca medzinárodných súťaží a dokonca je to považované za potvrdenie úspešnosti športovej prípravy mládeže a za hodnotiace kritérium efektivity práce trénerov.

  V tomto procese hrajú kľúčovú úlohu príležitosti, inými slovami rôzne druhy súťaží, častokrát organizované už pre najmladšie vekové kategórie, pričom nie je dôležité kto ich riadi. Súťaženie je nepochybne dôležitým prvkom vývoja osobnosti každého jedinca, musí však rešpektovať ontogenetické vekové osobitosti. Rozhodovanie o organizácii súťaží by malo byť výlučne v kompetencii riadiacich hokejových orgánov príslušnej krajiny a malo by súvisieť so zvolenou metodikou športovej prípravy mládeže, ktorou by sa mali riadiť tréneri v konkrétnej krajine. Je chybou, ak je tento priestor uvolnený pre aktívnych rodičov. Preto sme v hokejovo vyspelých krajinách svedkami rôznorodého prístupu k riešeniu problematiky súťaženia mládeže. V niektorých krajinách, kam patrí aj Slovensko či Česko, sa rôzne druhy súťaží, niektoré dokonca s puncom majstrovské a až na úrovni štátu, organizujú už od kategórie mladších žiakov, avšak napr. vo Švédsku sa o titul majstra krajiny hrá až od veku 16 rokov. Týmto porovnaním samozrejme nemienim znevažovať vplyv zápasového zaťaženia na rozvoj výkonnosti mladých hokejistov. Ide mi len o poukázanie na objem a intenzitu takéhoto špecializovaného zaťažovania a tiež preceňovanie a nadraďovanie jeho významu.

  Rovnako sa to týka aj jednostranne, na špecializáciu zameraného tréningového procesu. V každom ľudskom jedincovi je vďaka evolúcii “ukrytý” rozvojový potenciál, ktorý je možné vhodne volenými prostriedkami rozvíjať. Keď však organizmus mladého hokejistu jednostranne zaťažujete úzkym okruhom podnetov, dochádza v jeho riadiacom orgáne, teda v mozgu k tzv. cuttingu, teda neželanému orezávaniu tvoriacich sa neurónových spojení, čo však z hľadiska perspektív mladého jedinca nie je žiadúci vývoj. Nehovoriac navyše o predčasnom opotrebovaní kostrového a svalového aparátu jedinca. Cieľ vhodne voleného tréningového zaťaženia však musí byť presne opačný, čiže zaťažovanie musí mať v predškoskolskom a mladšom školskom veku čo najpestrejší a najvšestrannejší charakter. Úzka špecializácia naopak spôsobuje, že deti sa jednostranne vyvíjajú, čo sa v pubertálnom a postpubertálnom veku stáva prekážkou v dosahovaní vrcholovej výkonnosti.

  V ďalšom texte sa preto pokúsim poukázať na to, čo sa v niektorých vyvíjajúcich sa systémoch mladého dospievajúceho organizmu deje a ako tieto procesy ovplyvňuje systematicky riadené fyzické zaťažovanie.

  Z hľadiska poznatkov neurovedy, ktoré sa vo vzdelávaní vo svete (do ktorého patrí aj systém športovej prípravy), začali širšie využívať po roku 2010 treba vedieť, že poznanie, ako v centrálnom riadiacom orgáne človeka, teda v mozgu a nervovej sústave, vznikajú a prenášajú sa myšlienky, umožňujúce život a prácu človeka v podobe, ako ich každodenne vnímame a zažívame, prinieslo výrazné zefektívnenie a skvalitnenie vzdelávacieho a samozrejme aj tréningového procesu. Práve v pochopení procesov myslenia z anatomickej, fyziologickej a funkčnej stránky je ukryté tajomstvo efektívneho vzdelávania a teda aj efektívneho vedenia a riadenia športovej prípravy. Prepojenie poznatkov neurovedy napriamo s pedagogikou a nepriamo s psychológiou vytvorilo základy modernej teórie výučby. Pravda v našej krajine sme v aplikácii týchto najmodernejších vyučovacích metód ešte v plienkach a prognózovanie zmien v tejto oblasti vzhaľom k dlhodobo uplatňovaným konzervatívnym metódam vzdelávania je ako veštenie zo sklenenej gule.

  Čo z predchádzajúcich kostrbatých vetných konštrukcií vyplýva pre praktickú činnosť trénerov a ich zverencov, aby sa spoločne dokázali okrem iného vyhnúť aj problémom súvisiacich s ranou špecializáciou? Je toho veľmi veľa a určite k tomu nepostačuje priestor, ktorý mám v tomto článku vymedzený pre hlbšie a pregnantnejšie vysvetlenie tejto zložitej problematiky. Akými základnými poznatkami z neurovedy by teda mal disponovať každý tréner, bez ohľadu na to, či chce zo svojich zverencov vychovať vrcholových, resp. výkonnostných hokejistov?

  Mal by v prvom rade, aspoň v hrubých obrysoch, disponovať vedomosťami, aké procesy v ontogenetických vývojových obdobiach jedinca, od narodenia až do dosiahnutia dospelosti, prebiehajú vo vývoji mozgu a centrálnej nervovej sústavy. To znamená, že by mal aspoň orientačne vedieť, čo sa s vyvíjajúcim sa mozgom a z toho vyplývajúcimi skokovými pokrokmi v procesoch myslenia a vnímania sveta deje najskôr v prvých dvoch rokoch života dieťaťa a následne v obdobiach predpuberty a puberty, až po dosiahnutie dospelosti. Určite by mal byť oboznámený s procesmi, ako fungujú vzťahy medzi pracovnou (krátkodobou ) a dlhodobou pamäťou. Predpokladom poznania týchto vzťahov musia byť aspoň základné vedomosti o štruktúre neurónov a o tom, ako prostredníctvom synapsií dochádza k vytváraniu spojov medzi dendritmi jedného neurónu s axónom druhého neurónu s následným vytváraním a prepájaním neurónových sietí. Je to dôležité preto, že len na základe poznania týchto vzťahov má tréner zvládnuté predpoklady, aby mohol u svojich zverencov metodicky správne rozvíjať pohybové schopností a technické zručností a na tomto základe rozvinúť aj herné schopnosti, pod čím rozumiem kolektívny výkon družstva v hokejových zápasch. V kontexte problematiky ranej špecializácie je potrebné vziať do úvahy, v akom veku je už dôležité započať so zámerným rozvojom technických a herných zručností a schopností, zameraných na konkrétny šport. Ako som na to upozornil už v predchádzajúcom článku, východiskovým predpokladom pre tento rozvoj je čo najvšestrannejší všeobecný rozvoj detského organizmu. Samozrejme, že každý jedinec je jedinečným indivíduom a preto spomínané vývojové fázy majú len orientačný charakter. Tieto poznatky však každému trénerovi umožnia vyhnúť sa aj chybám súvisiacich s dávkovaním objemu a obsahu športovej prípravy, pri rešpektovaní už spomínaných vekových období svojich zverencov, tak aby v tréningovom procese dokázal eliminovať problémy ranej špecializácie.

  V žiadnom prípade k harmonickému a z hľadiska perspektívneho rozvoja mladého hráča neprispieva jednostranné zameranie sa na hranie hokeja už od raného veku a to napriek tomu, že viacerí mladí hokejisti na celkom solídnej úrovni zvládajú pomerne náročné technické zručnosti a herné myslenie už v tomto vekovom období. Veď aj Mozart chodieval koncertovať už vo veku 5 rokov. Treba preto rozlišovať, či ide o individuálne zvládanie zručností, alebo o herný prejav družstva vyjadrený dosiahnutým výsledkom v zápase, resp. umiestnením v nejakej súťaži. Hrou na výsledky už v ranom veku totižto z hľadiska neurovedy, dochádza k už spomínanému predčasnému “cutingu”, teda orezávaniu častí neurónových spojení, ktoré majú základ vo všestranne zameranej všeobecnej príprave. A svojim odborným poznaním sa preto vo výchove svojich zverencov musí riadiť nielen tréner, ale aj riadiaci orgán, ktorý vytvára podmienky pre organizovanie súťaží detí.

  Vedenie družstva a riadenie tréningového procesu je aplikovanou formou všeobecnej teórie učenia. Z hľadiska pedagogiky by teda každý tréner mal v prvom rade vedieť, v čom tieto jej základy spočívajú. To znamená, že by mal poznať nielen klasické vyučovacie metódy, tak ako ich osobne na vlastnej koži zažíval, keď ešte sám bol žiakom. Doba sa zmenila a s ňou aj vyučovacie metódy a to je hlavný dôvod prečo by mal byť oboznámený aj s najnovšími poznatkami z tejto oblasti, ktoré spočívajú v prepojení pedagogiky s neurovedou a psychológiou. To sa však v slovenskom hokeji nedeje. A sme pri základnom probléme a to je proces výchovy a vzdelávania trénerov. Či sa vo vzdelávaní vrátime do obdobia, keď ÚV ČSLH s participáciou oboch národných zväzov a v úzkej spolupráci s pražskou a bratislavskou FTVŠ, určovali obsah a kvalitu vzdelávania, ako aj kvantitatívne potreby hnutia z hľadiska počtov a potrieb vyškolených trénerov, alebo sa budeme spoliehať na externú zahraničnú pomoc, či už vo forme “kupovania”hotových trénerov, resp. záujemcovia so Slovenska budú študovať v zahraničí. ROZHODOVANIE O TEJTO STRATEGICKY DÔLEŽITEJ PROBLEMATIKE MÁ VŠAK PLNE V RUKÁCH RIADIACI ORGÁN A TO VV SZĽH.

 V tomto kontexte sa ako veľmi užitočné javia porovnávacie poznatky o metódach učenia, ako o nich hovoria slovenskí absolventi vysokoškolského štúdia hokejovej špecializácie vo fínskom Vierumäki, Bendík či Štrbák. Zásadné rozdiely v obsahovom a metodickom zameraní vzdelávania medzi slovenskou a fínskou výchovou hokejových trénerov ľahko zistíte aj jednoduchým porovnaním študijných programov tohto procesu vo Fínsku a na Slovensku. Tieto informácie sú verejne dostupné na internete a každý tréner, či metodik, ktorý chce svoju prácu vykonávať zodpovedne, si ich dokáže ľahko vyhľadať, či už na stránke FTVŠ UK v Bratislave, či Prahe alebo na stránke Haaga Helia Univerzity – detašované pracovisko vo Vierumäki vo Fínsku.

 Pokúsim sa preto niekoľkými myšlienkami “povedať”, čo by, aspoň v základnej podobe, o procesoch vzdelávania mal vedieť každý hokejový tréner. Na základe súčasných poznatkov neurovedy, ako o nich píšem vyššie, by mal poznať a v praxi uplatňovať tri základné cesty výučby a to deklaratívnu, procesnú (používa sa aj pojem procedurálna) a ich kombináciu, teda deklaratívno-procesnú. V rámci týchto ciest by mal disponovať aspoň čiastkovými poznatkami o úlohách a význame motivácie, inklúzie, prokrastinácii a o procesoch látkového riadenia v praktickej výučbe. Vo vyučovacích postupoch by mal uplatňovať zásadu learn it – link it, ktorá v štyroch fázach popisuje správny postup, pri zvládaní akokoľvek náročnej problematiky, bez ohľadu na to, či ide o teoretickú výučbu alebo praktický tréning. Tento prístup umožňuje využívanie v súčasnosti najefektívnejšej metódy výučby a to retrieval practice, teda tréning vyhľadávania informácií z dlhodobej pamäte. Z obsahu tohto odstavca je už na prvý pohľad zrejmé, že s takýmito prístupmi môže pracovať len človek s náležitým vzdelaním, ktoré mu na základe hlbokého pochopenia umožní nachádzať tvorivé súvislosti. Tvorivé súvislosti na druhej strane vytvárajú osobitné charakteristiky osobnosti trénera, ktoré ho robia jedinečným. Mojou ambíciou v tomto článku bolo len ich pomenovať, pretože ich vysvetľovanie a naučenie sa, je predmetom dlhodobého vysokoškolského štúdia avšak veľký význam má aj interné vzdelávanie trénerov po linke SZĽH či klubov.

  A ako vyššie uvedené súvisí s procesmi ranej špecializácie? No zásadne. Takto komplexne pripravený tréner, ktorý samozrejme vzhľadom k nadobudnutej intelektuálnej výbave nemá problém ani s celoživotným vzdelávaním, nie je odkázaný na spätnú väzbu o efektivite vlastnej práce, len prostredníctvom hernej výkonnosti družstva ktoré vedie, v rôznych súťažných zápasoch, už od najmladších žiackych vekových kategórií. Primerane vzdelaný tréner si dokáže pomôcť rôznymi, všestranne zameranými testovacími nástrojmi, ku ktorým by mal mať k dispozícii aj rôzne hodnotiace škály. Práve problematika testov a hodnotiacich škál je úloha, ktorej splnenie musia zabezpečiť v spolupráci s FTVŠ odborné orgány SZĽH. Samozrejme vyššie napísaným netvrdím, že už v mladom veku nemajú deti hrať hokej vôbec. Musia to však robiť pre zábavu a s čo najnižšou mierou ingerencie dospelých. Dôležité je postupne tento proces nastaviť tak, aby sme predčasnou akceleráciou výkonnosti nespôsobili v mladom organizme ťažko odstrániteľné škody v psychickej a zdravotnej oblasti. Tu si môžeme zobrať ponaučenie z konca čias spoločného štátu, keď predčasná špecializácia už na organizmoch mnohých mladých hokejistov začala páchať veľké škody a príklad zo Švédska, ktoré sa s týmto problémom zápasilo v rokoch 2002 až 2009. Ku škode slovenského a českého hokeja sa už v časoch spoločenských zmien v rokoch 1990-92 nepodarilo zaviesť v tom čase pripravenú reformu a proces ranej špecializácie zastaviť. Vo Švédsku sa na rozdiel od Slovenska, reformu metodiky športovej prípravy mládeže, zameranú na odstránenie ranej špecializácie podarilo úspešne presadiť.

  Keď sa na problematiku ranej špecializácie pozrieme z hľadiska psychológie, tak v odbornej všeobecnej a špecializovanej literatúre nájdeme množstvo informácií, ktoré poukazujú na riziká nadmerného, súťažne zameraného špecializovaného zápasového zaťaženia v kategóriách mladších a starších žiakov. Za najväčšie riziko sa považuje rýchlejšie mentálne opotrebovanie mladého organizmu, súvisiace s ontogenetickou profiláciou nervovej sústavy a mozgu, keď sa deti ešte len učia znášať vyššie psychické zaťaženie. Čo z toho vyplýva pre hokejovú prax?

  Súťaživosť, ktorá je charakteristická pre každé vekové obdobie vývoja jedinca, je dôležitým prvkom v procese športovej prípravy mládeže a preto je dôležité pre ňu vytvárať náležitý priestor. Súťaživosť musí však mať čo najvšestrannejší charakter a preto zameranie sa len na jednu konkrétnu špecializovanú činnosť, teda napr. hranie hokejových zápasov, orientovaných na dosiahnutie želaných výsledkov družstva, má negatívny vplyv na rozvoj osobnosti hráčov. Na jednej strane u hráčov s aktuálnou vyššou hernou výkonnosťou zvyčajne vyvoláva pocity nadradenosti a prílišnej sebadôvery, na druhej strane u hráčov s jej nižšou úrovňou vyvoláva frustráciu a pocity menejcennosti. Navyše, herne výkonnejší hráči často strávia na ľade podstatne dlhší čas v porovnaní s relatívne slabšími spoluhráčmi, čo okrem potenciálnych zdravotných dopadov sa odrazí aj na relatívne rýchlejšom psychickom opotrebovaní.

 Ako sa s tým vysporiadať v praktickom tréningu? Každý tréner by mal byť vybavený dostatkom vedomostí súvisiacich so vzájomnými vzťahmi troch vedeckých disciplín, ktoré som už na viacerých miestach spomínal (neuroveda-pedagogika-psychológia) a ktoré určujú úspešnosť v procese športovej prípravy mládeže v hokeji. Z psychologického hľadiska by mal byť oboznámený s podstatou širokého okruhu procesov, podieľajúcich sa formovaní športového výkonu v tréningovom procese a hokejových zápasoch a mal by tiež poznať metódy, prostredníctvom ktorých je možný ich rozvoj. Aj keď ich treba chápať komplexne, v súvislosti s ranou špecializáciou spomeniem podľa môjho názoru najdôležitejší faktor a to je nastavenie mysle.

 Experti sa už na začiatku dvadsiateho storočia zamýšľali nad tým, či obrazne povedané, že len ten komu je “dané”, môže dosiahnuť vysokú úroveň majstrovstva a inteligencie, alebo je to možné dosiahnuť aj správne vedeným vzdelávacím a tréningovým procesom. Aj keď to nebolo v tom čase možné jednoznačne rozhodnúť, skôr sa prikláňali k názoru, že je to tak pol na pol. Až po roku 2010 sa misky váh začali preklápať na stranu možností, že ľudia majú väčší potenciál na celoživotné vzdelávanie a rozvoj mozgovej činnosti, ako si kedy mysleli. To úzko súvisí s vyššie spomínaným nastavením mysle. Tréneri by sa preto mali, na základe svojho poznania, vedieť orientovať v definícii tohto pojmu a tiež by mali v spolupráci so svojimi zverencami vedieť, ako je možné vhodne volenými metódami meniť fixné, na rozvojové nastavenie mysle. Navyše, ako ukazujú dostupné vedecké poznatky, fixným nastavením mysle bývajú často postihnutý jedinci, ktorí sú v rámci kolektívu považovaní za talentovaných. V ich rozvoji sa omnoho častejšie vyskytuje tendencia zľahčovania si povinnosti intenzívne a dlhodobo na sebe pracovať, čo sa negatívne prejaví koncom puberty, kedy sa zvyčajne prepadnú do priemeru až podpriemeru.

  Nie je úlohou tohto článku podrobne sa zamerať na množstvo ďalších faktorov, ktoré podmieňujú harmonický rozvoj jedinca z hľadiska psychológie, ako sú napr. motivácia, či prokrastinácia a je toho ešte podstatne viac. Samozrejme každý tréner, ktorý sa v tréningovom procese chce vyhnúť chybám súvisiacich s predčasnou špecializáciou a akceleráciou výkonnosti svojich zverencov v tejto oblasti, by mal náležitú pozornosť venovať problematike štúdia psychológie.

  Azda najviac sa dôsledky ranej špecializácie prejavujú na zdravotných poškodeniach mladého organizmu, pričom tieto môžu byť v lepšom prípade reverzibilného, v horšom ireverzibilného charakteru. Napriek skutočnostiam, že v každej, hokejovo vyspelej krajine, sú súčasťou vzdelávacieho procesu trénerov aj predmety zaoberajúce sa zdravotnými dôsledkami tréningového a zápasového zaťažovania mladého organizmu, nie všade sa to aj rovnako prejavuje v rešpektovaní týchto poznatkov v samotnej športovej príprave. Je faktom, že vďaka úpravám pravidiel hokejovej hry, ako aj neustále sa zvyšujúcej kvalite hokejového výstroja, dochádza v hre samotnej, ako aj v tréningovom procese k zraneniam s trvalými zdravotnými následkami čoraz zriedkavejšie, úplne vylúčiť ich však nie je možné. Navyše, získať informácie o zraneniach, resp. o trvalých zdravotných poškodeniach mladého organizmu v podmienkach slovenského hokeja je problematické, aj keď nevylučujem, že takéto štatistiky existujú. Určite je však takéto informácie možné získať z amerických a kanadských zdrojov, pričom niektoré z nich sú uvedené v zozname použitej literatúry na konci článku.

  Nezameriam sa v tejto časti článku na príčiny a popis akútnych zranení vyplývajúce z hry samotnej, ako sú napr. poškodenia mozgu v dôsledku úrazu(veď hokej je kontaktný šport), ale budem hovoriť o poškodeniach organizmu vyplývajúcich z dlhodobo aplikovaného jednostranného zaťažovania mladého organizmu, teda z ranej špecializácie. Mám na mysli predovšetkým dôsledky jednostranne zameraného dlhodobého špecializovaného zaťažovania, ktoré môžeme vidieť nielen na viacerých príkladoch starších športovcov, ale najmä v poslednom období, vplyvom zvyšujúcej sa konkurencie sa čoraz častejšie objavujú aj u vekovo mladších športovcov, ktorí prechádzajú do kategórie dospelých. Objavujú sa dokonca aj v bezkontaktných športoch ako je napr. tenis, či atletika, o kontaktných, na koordináciu a hernú súčinnosť navyše náročných športoch, kam patrí aj hokej, ani nehovoriac. Hovoriť o konkrétnych menách športovcov je nenáležité, pretože pritom by bolo potrebné detailnejšie poznať informácie z genézy toho ktorého športovca, avšak každý, kto šport sleduje si ich dokáže priradiť. Ide najmä o poškodenia pohybového aparátu, kam patria svaly, šľachy, väzivá, kĺby a kostrový aparát v dôsledku dlhodobého jednostranného zaťažovania. Ukazuje sa, že napriek neustále zdokonaľujúcim sa liečebných technikách, rehabiliatačných a regeneračných postupoch, ani to nepostačuje pri záchrane potenciálnej kariéry. Musia to byť preventívne opatrenia, ktoré by mali byť súčasťou správne vedeného procesu športovej prípravy mládeže. Nosnou myšlienkou je, že kľúčovou úlohou tohto procesu je vyššie spomínané systémy organizmu pripravovať a posilňovať na špecializované a do istej miery jednostranné zaťaženie v kategórii dospelých a nie, aby tieto systémy boli nadmerne opotrebované a v podstate zničené už v čase, keď ich ontogenetický vývoj v mladom organizme ešte len prebieha. Otázka na záver tejto časti článku teda znie: “ A čo iné je, keď sa v extrémnych objemoch, popri tréningu, aplikuje nadmerné zaťažovanie prostredníctvom hrania zápasov o rôzne pofidérne tituly už v žiackych kategóriách?”

  Na prvý pohľad sa môže zdať, že problém o ktorom píšem v nasledujúcich riadkoch priamo nesúvisí z problematikou ranej špecializácie. V prípade, že by boli správne po metodickej stránke nastavené procesy rozvoja športovej prípravy mládeže, by to tak nemuselo byť. Avšak nie sú a preto je z hľadiska uplatnenia sa v živote, popri procese športovej prípravy dôležité myslieť aj na “zadné dvierka” mladého športovca, to znamená, že ako sa v živote uplatní, keď v budúcnosti celoživotne nedokáže profesionálnym hokejom uživiť svoju rodinu. U športových “hviezd”, ktoré si počas kariéry dokázali zarobiť dostatok peňazí je to jednoduchšie, pretože oni sú dlhodobo predmetom mediálneho záujmu a vďaka tomu si dokážu udržať životný štandard. U tých ostatných je to zložitejšie a v tomto kontexte nadobúda iný rozmer potreba vzdelávania aj v inej, ako výlučne športovej oblasti. Každý bývalý profesionálny hokejista, ktorý bol jednostranne cielene k tomuto svojmu životnému statusu vedený, sa totižto nedokáže uplatniť a po zbytok života uživiť sa, buď ako športový komentátor, či profesionálny tréner, pričom obidve spomínané povolania si navyše vyžadujú viacročné špecializované vzdelávanie, aj keď pri tom prvom si to len myslím. A to sa pre mnohých stáva neprekonateľnou prekážkou, hoci by to tak nemuselo byť. Pre vyriešenie týchto problémov existujú dve cesty.

  Prvá z nich, ktorá úzko nevymedzuje cestu uplatnenia sa v živote len prostredníctvom hokeja a ktorá umožňuje širokospektrálne presadenie sa, je diverzifikácia obsahu vzdelávania. To znamená, že po povinnej školskej dochádzke nasleduje všeobecnejšie zamerané vzdelávanie, napr. prostredníctvom akadémií, na ktoré je možné v podmienkach Slovenska naviazať vysokoškolským vzdelávaním, čo však v princípe znamená stagnáciu, až úpadok v hokejovom rozvoji. Pre takýto typ vzdelávania na Slovensku nie sú vytvorené ani materiálno-technické a ani personálno-organizačné podmienky. V USA (čiastočne aj v Kanade) je tento problém vyriešený prostredníctvom NCAA, čo podrobnejšie, vzhľadom k tomu, že sme na hokejovej pôde nie je potrebné rozoberať. K vyriešeniu náväznosti stredoškolského vzdelávania na vysokoškolské, bez straty kontaktu s vrcholovým hokejom dospelých v podmienkach Slovenska chýba celospoločenská dohoda, čo však neznamená, že vrcholové riadiace orgány SZĽH by na takto zamerané úsilie mali rezignovať. Veď v histórii samostatného Slovenska nikdy nebývalo toľko vrcholových športovcov v zákonodarnom zbore SR, ako to býva zvykom v súčasnosti, ktorých politický status by bolo potrebné SZĽH cielene využiť.

  Druhá z týchto ciest sa týka uplatnenia sa v živote vrcholových športovcov po skončení ich kariéry, ktorí si napr. hokejom nedokázali zabezpečiť dostatok zdrojov na životný štandard na ktorý boli zvyknutí. Tento problém sa javí byť zložitejší, vzhľadom k pomerom, aké sa po získaní samostanosti vytvorili a zaužívali v slovenskom hokeji. Avšak nemuselo by problémom byť, ak by sa do života podarilo uviesť ciele, ktoré sú stanovené v Dlhodobej stratégii pre slovenký hokej z roku 2021 a z ktorej vyplýva, že početné stavy hokejistov by sa zvýšili o 100%, vzhľadom k súčasnému stavu. To by znamenalo, samozrejme po splnení určitých predpokladov, pričom mám na mysli najmä vhodné formy externého vzdelávania, ich uplatnenie sa v športe, ktorý doteraz robili, avšak na pozíciách trénerov, manažérov, či hokejových funkcionárov na úrovni klubov a hokejovej asociácie.

Východiská a závery

 Samozrejme, že k problematike ranej špecializácie je potrebné pristupovať komplexne a preto riešenie problémov, ktoré sú načrtnuté v predchádzajúcom texte si vyžaduje premyslený a konsenzuálny postup riadiaceho orgánu slovenského hokeja. Pravdou síce je, že existuje a hokejovým hnutím bol prijatý strategický dokument, o ktorom som písal vyššie, tento je však potrebné explicitne rozpracovať, aby mohol rozvoju slovenského hokeja slúžiť, pretože to, čo je k dispozícii má len rámcový charakter. Raná špecializácia má, prierezovo všetkými vekovými kategóriami, na rozvoj hokeja nielen na Slovensku hlboký dopad a preto musí byť v metodike športovej prípravy mládeže dôkladne premyslený a uvedený do reálnej praxe postup, ako to docieliť.

  Nie je úlohou tohto špecializovane zameraného článku siahodlbo popisovať a zdôvodňovať kroky, ktoré je potrebné v slovenskom hokeji urobiť, aby došlo k systémovej zmene, umožňujúcej aj bez priamej zahraničnej ingerencie, vrátiť ho na pozície, na ktoré historicky patrí. V kontexte problematiky predčasnej špecializácie a jej dôsledkov svoju pozornosť upriamim len na dva z týchto krokov a to na proces celoživotného vzdelávania trénerov a na vytvorenie nástrojov, ktoré trénerom a hráčom samotným umožnia posudzovať svoj pokrok v zvyšovaní kvalitatívneho rastu aj iným spôsobom, ako len dosahovanými výsledkami družstva v súťažných zápasoch, teda testovaním.

  O problematike vzdelávania trénerov sa vo všetkých svojich doterajších príspevkoch vyjadrujem pravidelne. Osobne vzdelávaciu problematiku, ktorá sa výrazne podpisuje aj pod procesy ranej špecializácie, považujem za najväčšiu slabinu súčasného slovenského hokeja. Uvedomujem si pritom, že žijeme zlú dobu, v ktorej sa v podstate, už od získania samostatnosti, o potrebe vzdelávania v kontexte vývoja vo svete len hovorí a v podstate nič nerobí a názory každého, kto o tom hovorí sú vytesňované na okraj. Viem, že reštart v tejto oblasti bude bolestivý, avšak bez neho sa slovenský hokej dopredu nepohne. Myslím si, že negatívny prístup k vzdelávaniu je ukrytý predovšetkým v používaných vzdelávacích metódach a prostriedkoch, ktoré nezodpovedajú súčasným potrebám nielen hokejového hnutia. Keď napr. tréneri mládeže vo Švédsku, či Fínsku, vďaka svojej vzdelanosti, dokážu svojich zverencov viesť k aktívnej osobnej participácii na kreovaní vlastnej športovej výkonnosti, som presvedčený o tom, že je to možné aj v podmienkach Slovenska. Rezistentný postoj slovenských trénerov k náročnosti procesu vzdelávania je do značnej miery pochopiteľný, pretože to, čo ich učíme, teda obsah vzdelávania, nezodpovedá potrebám súčasného moderného vedenia tréningového procesu. Z diskusií s absolventmi trénerského štúdia vo Fínsku som sa totižto nedozvedel, že by niektorí z nich vznášali námietky voči obsahu a metódam tamojšieho vzdelávania. Náležite vzdelaní tréneri, vybavení poznatkami založenými na preukázateľných faktoch a dátach majú podstane menší problém vysvetľovať svoje kroky a rozhodnutia všetkým zainteresovaným v procese športovej prípravy mládeže, vrátane rodičov. Vedomosťami, o ktorých píšem v v texte tohto článku, nemôžu mať vybavení jedinci samozrejme ani problém vysvetliť aj príliš aktívnym rodičom, čo je správne a dobré pre harmonický rozvoj ich dieťaťa, aby mohlo udržateľne dosahovať svoje osobné maximá v dospelosti. A že to nie je v žiadnom prípade, len potreba hrať súťažné zápasy s kvalitatívne rovnako vybavenými jedincami, už od najmladších vekových kategórií.

  Testovanie, realizované a interpretované prostriedkami a metódami zodpovedajúcimi potrebám súčasného moderného hokeja je veľkou príležitosťou pre získavanie dát a informácií, nielen pre slovenský hokej. Som presvedčený o tom, že správne uchopenie problematiky testovania, môže náš hokej vrátiť na pozície, ktoré v oblastich vedeckého výskumu zastával československý hokej v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia. V porovnaní s minulosťou totižto dnešná doba vytvára vďaka vedeckému pokroku, omnoho priaznivejšie predpoklady pre túto činnosť. Stojí to však na rozhodnutí a konaní riadiacich orgánov SZĽH, či sa k budovaniu slovenskej hokejovej identity, o ktorej tak radi hovoríme vrátime, alebo sa budeme ďalej spoliehať na to, že náš hokej v ligových súťažiach zachránia vyslúžilí legionári zo sveta a reprezentáciu hráči vychovaní v zahraničí.

 Problematike vzdelávania trénerov a problematike testovania pohybových schopností a technických zručností, ako aj ich vzťahu k hernej výkonnosti sa budem v blízkej budúcnosti venovať v ďalších osobitne zameraných článkoch.
Ján Golian

Použité zdroje:

1. Alfred Binet: Modern Ideas About Children, Menlo Park, CA; Suzanne Heislerová, 1975.

2. Ken Campbell with Jim Parcels: Selling the Dream. Penguin Group, Canada 2013.

3. Carol S. Dwecková: Nastavenie mysle Nová psychológia úspechu. Citadella, 2013.

4. Anders Eriksson and Robert Pool: Peak Secrets From The New Science Of Expertise. Houghton Mifflin Harcourt, Boston, 2016.

5. Richard D. Ginsburg, Stephen Durant, Amy Baltzell: Whose Game Is It, Anaway? Houghton Mifflin Company Boston. New York 2006.

6. Ján Golian a Ján Holko: Polemika o slovenskom hokeji a jeho perspektívach, vydal Ján Golian, Nikara Krupina, Bratislava 2022.

7. Dietrich Harre a kol.: Trainingslehre, Sportsverlagh, Berlin 1971.

8. Mark Hyman: Untill it Hurts, Beacon Press, Boston 2009.

9. Jim Kwik: Myseľ bez hraníc. Ako si zdokonaliť myslenie, učiť sa rýchlejšie a žiť výnimočný život. Tatran, Bratislava 2021.

10. Jonah Lehrer: Jak se rozhodujeme ? Dokořán s.r.o., Praha, 2010.

11. Barbara Oakley-Beth Rogowsky-Terry Sejnowski: Uncommon Sense Teaching, Penguin Random House LLC, New York, 2021.

12. U.S. Department of Health, Education & Welfare Office of Education: Desirable Athletic Competition for Children Elementary School Age, N.W., Washington D. C., 1968.

13. Zach Schonbrun: The Performance Cortex – How Neuroscience Is Redefining Athletic Genius. Dutton, Penguin Random House LLC, New York, 2018. 

Komu srdce bije pre tento jedinečný šport sa s nádejami pozerá na každú nasledujúcu hokejovú sezónu. Často sa zaoberáme myšlienkami, že už v tejto by to možno znovu mohlo prísť, a že sa opäť budeme tešiť z kvalitnej hry a umiestnenia našich reprezentantov na úrovni krajiny, či obľúbeného klubu. Odkedy sme samostatným štátom, tak sa nám občas podarilo dostať sa do absolutnej hokejovej špičky, omnoho viac času sme však strávili pobytom v priestore, o ktorom novinári verejnosti poskytujú skôr informácie s negatívnymi konotáciami. S výnimkou Pekingu fanúšikom hokeja častokrát postačuje, že naši seniorskí hokejisti pod vedením C. Ramseyho dokážu akoby vizuálne držať krok s najlepšími, avšak vo výsledkoch sa to až tak neprejavuje. Samozrejme príčin, prečo sa to deje je viac. Niekto môže namietať, že veď pre zabezpečovanie plnenia cieľov reprezentácie krajiny resp. klubov existujú príslušné organizácie, ktoré to v zmysle právneho poriadku slovenskej republiky majú zabezpečovať a aj zabezpečujú. S akým výsledkom, o tom som hovoril už vyššie, pričom vôbec tým nechcem spochybňovať úprimnú snahu všetkých, robiť to čo najlepšie.
 
 Hokej je multifaktoriálny šport ktorý navyše patrí medzi ekonomicky najnáročnejšie. Preto je mimoriadne náročné kreovať, v rámci demokratických pravidiel, homogénne nastavenú skupinu ľudí, (orgán) ktorí dokážu hokejovú “káru” ťahať jedným smerom. V mladých transformujúcich sa krajinách je to sprievodný jav, pričom korektne treba priznať, že aj v dlhodobo etablovaných demokraciách sa krízy občas dostavia, viď napr. krízu švédskeho mládežníckeho hokeja v prvej dekáde tohto storočia, či krízu nemeckého seniorského hokeja, ktorá v nedávnej minulosti zasiahla organizáciu ich domácich súťaží. Každá kríza je však zároveň príležitosťou a je jedno, či ide o krízu ekonomickú, intelektuálnu, vzdelávaciu alebo akúkoľvek inú.

 Podľa môjho názoru, o čom som sa mohol na základe dostupných dát presvedčiť pri písaní knihy, ktorú promujem na tejto internetovej stránke, v slovenskom hokeji ide v prvom rade o krízu v medziľudských vzťahoch, súvisiacu s ekonomickým zabezpečením činnosti a v druhom rade o krízu súvisiacu s odborným poznaním. Vzhľadom k mojej osobnej profilácii sa na tejto internetovej platforme hodlám v spolupráci s tými, ktorí sa budú chcieť potenciálne zapojiť, venovať hlavne tej druhej. Netreba osobitne zdôrazňovať, že slovenský hokej na prelome milénia dosiahol najväčšie úspechy vďaka tomu, že využil doznievajúce vplyvy spoločnej československej hokejovej metodiky, ktorej produktom boli mladí perspektívni hráči a tréneri vychovaní v tom čase na svete najprogresívnejšími metódami. Samozrejme uznávam, že na dosiahnutých úspechoch mali výrazný vplyv aj skúsenosti, ktoré naši najlepší hokejisti tej doby získali v NHL. Netreba však zabúdať na skutočnosť, vďaka ktorej sa do tejto najkvalitnejšej hokejovej súťaže dostali. Spoločne sa preto pokúsme zamyslieť nad príčinami súčasného vývoja a tiež nad krokmi, ktoré je pre zmenu tohto stavu potrebné urobiť.

 Aj keď sa úspešnosť, resp. neúspešnosť posudzuje na základe výsledkov seniorského hokeja, systémové zmeny je potrebné hľadať v športovej príprave mladých hokejistov. V prvom rade je potrebné analyzovať príčiny, prečo pomerne vysoké percento mladých hokejistov odchádza už v mladom veku hrať hokej do zahraničia a prečo tento jav v podstate, až do veku dvadsať rokov, nenastáva vo Švédsku či Fínsku. Mladí, NHL – kou draftovaní hráči zo severu Európy, spĺňajúci výkonnostné kritériá, idú buď hrať priamo do tejto súťaže, alebo ostávajú až do veku dvadsať rokov (niektorí aj dlhšie), hrať hokej v domovských krajinách a až potom odchádzajú. Na rozdiel od toho, mnoho našich najnádenejších mladých hokejistov, odchádza do USA, Kanady, či severských krajín už vo veľmi mladom veku, aby sa v zahraničí pripravili na draft, resp. na pôsobenie v univerzitných súťažiach NCAA. Vyzerá to tak, ako keby nedôverovali systému výchovy mladých hokejistov na Slovensku, pričom častokrát túto nedôveru okrem mladých hráčov a ich rodičov nepriamo vyslovujú aj nie celkom pochopiteľné akcie zastrešené dokonca riadiacim orgánom, ktorý sa podieľa na organizovaní ich účasti na výberovej akcii do NCAA, resp. spoluprácou so skautami, hľadajúcimi mladých hráčov pre kanadské juniorské súťaže. Tieto kroky a rozhodnutia sú najčastejšie vysvetľované kvalitnejšími podmienkami a vyššou konkurenciou, čo je však povrchný pohľad, ktorému chýba faktografické zdôvodnenie.

 Hľadanie vecne zdôvodniteľných odpovedí na otázky, v čom spočívajú tieto príčiny, je úlohou pre odborníkov, ktorí by tieto odpovede mali nachádzať v analýze faktov a nielen vo vlastných subjektívnych názoroch, resp. prebratých názoroch niekoho iného, bez hlbšieho skúmania príčin. Vzhľadom k tomu, že v súčasnosti neexistuje mediálny priestor, v ktorom by bolo možné, na základe faktami podložených informácií viesť odbornú polemiku (pred viac ako 34 rokmi existovali časopisy “Teorie a praxe tělesné výchovy a sportu, resp. Tréner”, v ktorých to možné bolo), rozhodol som sa taký na tejto mojej internetovej stránke vytvoriť. Týmto úvodným článkom, ako aj niekoľkými ďalšími, by som chcel otvoriť a naštartovať nezávislú polemickú diskusiu, účastníkom ktorej môže byť každý, kto pod svojou plnou identitou dokáže sformulovať faktami a argumentami podložené vyjadrenia týkajúce sa metodiky športovej prípravy mládeže v hokeji a jej súvislostiam. Pod súvislosťami rozumiem odborné state týkajúce sa širokej multifaktoriálnej podmienenosti štruktúry športového výkonu v hokeji ako sú poznatky z oblasti fyziológie, motorického učenia, teórie učenia, neurovedy, psychológie a ďalších. Zdôrazňujem, že nie je to priestor, v ktorom budú uverejnené príspevky nedodržiavajúce etiku a slušnosť vyjadrovania, ako aj príspevky bez jednoznačne vedeckými faktami doloženými argumentami.

 Predpokladám, že čas a množstvo reakcií ukáže, či má vôbec význam zaoberať sa takýmto prístupom k riešeniu najmä športovej prípravy mládeže, na ktorom sú založené úspechy súčasných hokejovo najúspešnejších krajín. Som presvdčený, že takýto ľudia sa nájdu.

Teším sa na spoluprácu.
Ján Golian